Česká kapela ARTHEMION ma zaujala už na prvý pohľad. Image, farebné kombinácie, logo. Kvalitný vizuál je pre mnohých fanúšikov metalu dôležitý a pre kapelu je tým pádom polovicou úspechu. Pri najmenšom tretinou. V každom prípade, bola to práve vizuálna stránka, ktorá ma pôvodne k tejto českej melodicko-symfonickej formácii pritiahla.
Ich štvorskladbové Demo z roku 2015 ma obišlo, a preto bol debut Inner obsahujúci šesť skladieb prvým stretnutím mojich uší s touto päťčlennou skupinou. Album Inner kapela vydala svojpomocne 15. apríla 2020.
CD otvára skladba The Three Roses Of Destiny. Tá poteší živým riffom a energickými bicími, no zvuk mohol byť o čosi tučnejší. Po nástupe uchu lahodiaceho spevu Neiry prežije poslucháč mierny šok. Danovmu growlu totiž kontruje so svojím growlom aj Neira. V konečnom dôsledku je táto skutočnosť ale veľmi príjemným prekvapením a jej naliehavý a surový vokálny prejav, diametrálne odlišný od jej príjemného melodického spevu, vo všetkých ohľadoch predčil mužský growl objavujúci sa na nahrávke.
Pri počúvaní kúsku Lycantrophia naskakujú v človeku pri Neirynom growle doslova zimomriavky, rovnako ako pri šepkaných častiach a hlbokom speve, ktoré v tejto piesni nájdete. Celkovo je to vokálne aj hudobne (vychutnajte si hlavne inštrumentálnu časť s klavírom a výraznou basou) pravdepodobne najsilnejšia vec z albumu, predovšetkým, čo sa týka atmosféry. Na druhej strane ma trochu sklamali výrazne umelé symfonické zvuky v úvode.
Melodický spev najviac očarí (ako to už zväčša býva) v refrénoch. Popri rytmickejších slohách sa rozliate refrény dajú nájsť napríklad v piesňach The Three Roses Of Destiny či Elements (v nej navyše growl nezačujete vôbec). Je obdivuhodné, aké melódie dokázala kapela do svojich piesní zasadiť. Nie sú to refrény, ktoré vás zatlačia do stoličiek, ani vtieravé popevky, ktoré nebudete vedieť dostať z hlavy. Sú príjemné, spevné a skvele sa počúvajú.
Aby zvyšok kapely nezostal ohrdnutý, treba vypichnúť Martinov pútavý klávesový úvod v Elements či klavírne party v Believe a Nicol. Inštrumentálka Nicol je predovšetkým o tomto členovi Arthemion. Gotické harmónie z úvodu plynule rozvíja do pútavých klavírnych tém, zaobalených vhodnými symfonickými a atmosférickými zvukmi. Nič v tejto piesni nie je okato umelé a dokonca aj trochu zbytočný elektronický zvuk v závere poslucháč s ľahkosťou strávi. Believe pôsobí operetne či muzikálovo, ale zároveň je to vydarená rocková skladba. Nedá mi nespomenúť pitoreskný smiech a rozmarné výčitky Neiry nesúce sa v jednej z pasáží tejto piesne.
Hudobne je celý album vyvážený a veľmi vydarený. Platí to po stránke aranžérskej aj muzikantskej. Nič nevyčnieva, ničoho nie je príliš. Nájdete tu drobné detaily, ktoré vás očaria. No ak si ich nevšimnete, určite vám chýbať nebudú. Ale musím sa priznať, že okrem piesne Little Bird som tu nenašiel nič, čo by som mohol použiť ako žiarivý príklad majstrovstva gitarovej a rytmickej sekcie.
V spomínanej skladbe si užijete výrazný power/heavy riff, klávesové i gitarové sólo, zmeny tempa a mnoho ďalších elementov. V konečnom dôsledku vás ale nič neosloví natoľko, žeby vám to utkvelo v hlave. Na druhej strane vás ale nič ani nevyruší a celý album si vychutnáte bez problémov na jeden hlt.
V jednoduchosti je krása a Arthemion zvolili práve cestu zdravej, nie primitívnej jednoduchosti. A spravili to najlepšie, čo mohli. V ich tvorbe nájdete rytmické a energické riffy, pútavé klávesové pasáže a hlavne kopu kvalitného spevu. Na svoje si prídu fanúšikovia symfonického metalu, power metalu, heavy metalu, aj tí, ktorí majú radi elektronické prvky v takejto hudbe.
Navyše na albume nájdete aj šikovne použité blackmetalové nuansy. Chýbal mi tu len o čosi tučnejší, dravejší a ostrejší zvuk gitár. Toho sa možno dočkám na niektorom z koncertov tejto formácie. No jediná vec, ktorú môžem kapele odporučiť je: Určite nikdy nemeňte speváčku.
HODNOTENIE
