Na prvý pohľad nepredstaviteľná kombinácia. YNGWIE MALMSTEEN a blues? Však je známy nekonečnými neoklasickými gitarovými sólami a odzbrojujúcou technikou hry. Vie švédsky rýchlik vôbec hrať s citom a prispôsobiť sa bluesovej forme? Aktuálny album gitarového virtuóza oprávnene vzbudil pozornosť fanúšikov, pretože im naservíroval niečo neočakávané.
I keď, ako sa to vezme. Ako avizovali promo materiály, blues nie je pre Malmsteena nič neznáme. Ako malý nasával aj gitaru Erica Claptona z jeho ikonického albumu s Johnom Mayallom (1966). Vydavateľstvo Mascot Records, ktoré vydáva diela takých mien na bluesovej scéne ako Eric Gales, Walter Trout či Joe Bonamassa, presvedčilo Yngwieho, aby nahral album bluesových cover verzií s pár originálmi. Šikovný ťah, vzhľadom na kritiku jeho posledných dvoch inštrumentálnych a doma zbúchaných dosiek Spellbound (2012) a World On Fire (2016).
Ak ste sa niekedy dostali do styku s rýchloprstými bluesmenmi, medzi ktorých patril napríklad Gary Moore či z tých súčasných už zmienení Joe Bonamassa a Walter Trout, tak aj Yngwie Malmsteen pristúpil veľmi podobne k originálom prehraným na Blue Lightning. Skúste si predstaviť Still Got The Blues od Garyho Moorea s rockovejším playlistom, nahratom na kokaíne a tak nejako znie novinka od Yngwieho.
Švédsky gitarový virtuóz si šikovne vybral piesne, ktoré sedia jeho naturelu a predovšetkým hlasu. Ako spevák sa v priebehu posledných desiatich rokov výrazne zlepšil a s trochou štúdiovej mágie znie ako Ian Gillan so švédskym prízvukom bez jačáku. Príklon k sedemdesiatkovému blues rocku/hard rocku ho nenúti sa štverať do výšok, na ktoré nemá a naopak, pohybuje sa v príjemne znejúcej blues/rockovej polohe. Vydaril sa aj mix, ktorý po dlhej dobe robil niekto externý.
Podobne ako na Inspiration (1996), Malmsteen si berie z piesní ich kostru, na ktorú narúbal svoje gitarové prstolamy. Hendrixoviny Foxy Lady a Purple Haze dofarbil namiesto pôvodnej psychedélie brilantnými sólami, podobne ako s citom odspievanú beatlesovku While My Guitar Gentle Weeps.
Vrcholom dosky je precítená polobalada Blue Jean Blues, do ktorej Yngwie citlivo nahral virtuózne sóla po vzore Bonamassu. Švédskemu gitarovému idolu prekvapivo sedia (spevácky aj groovom) kusy od The Rollings Stones. Paint It Black znie naliehavo vďaka výraznej base a rytmická gitara je nahraná priam lahôdkovo.
To isté platí aj pre bonusovú Jumping Jack Flash, ktorá mohla nahradiť jediný nevýrazný kúsok na albume, a to Forever Men preslávenú Ericom Claptonom. Yngwie v sebe nemá ten funky party drogový groove, ktorý Clapton prepašoval do svojej verzie a pieseň znie nepatrične. Klasiky od Švédových idolov Deep Purple Demon´s Eye a Smoke On The Water sú nahrané vkusne a vďaka zvukovej podobnosti Yngwieho a Gillana (a taktiež Yngwieho a Blackmorea) pôsobia prirodzene.
Samostatnou kapitolou sú dve autorské bluesové piesne. Vydarili sa. Titulná Blue Lighning udiera skôr na bluesrockovú nôtu, kým Sun’s Up Top’s je asi najviac klasicky bluesová skladba na celom albume. Jediná inštrumentálka Peace, Please znie natoľko malmsteenovsky, že by zapadla bez problémov na ktorýkoľvek album vysokého Švéda. Neurazí, ale ani príliš nenadchne. Nie je to žiadna Black Star.
Yngwie Malmsteen prekvapil, a to v dobrom. Ukázal, že sa vie vyvíjať v mantineloch svojho štýlu aj po päťdesiatke. Blues(rock) zahraný „YngWay“ znie dobre a predstavuje nový a svieži smer, ktorým sa mohla vyvíjať Malmsteenova hudobná kariéra. Odporúčam nielen fanúšikom neoklasickej gitary, ale aj milovníkom virtuóznej bluesrockovej gitary.
HODNOTENIE
