Deň nultý – Pútnické miesta
Najväčší metalový festival Wacken Open Air tento rok otvoril svoje brány pre metalových fanúšikov už v nedeľu 28. júla. Naša partička sa na miesto určenia dostavila v utorok ráno, teda deň pred hlavným festivalovým programom. To nám dalo možnosť zabývať sa v kempe bez zbytočného stresu, zorientovať sa v areáli a hlavne obísť pútnicke miesta Wackenu skôr, než sa čakacie lehoty na fotku stanú dlhšími než hracie časy headlinerov.
Na zozname boli predovšetkým veľký kovový nápis WACKEN na neďalekej lúke a ikonická žltá tabuľa s názvom obce. Nanešťastie, od nápisu stojaceho na lúke nás delil elektrický oplotok a žlté tabule Wacken boli pre istotu demontované už niekoľko týždňov pred festivalom, pretože počas celej jeho histórie ich istí návštevníci so zvláštnym druhom fetišu ukradli už niekoľko stoviek. Ale tešilo nás aspoň počasie, plastové býky ociachované logom festivalu, bannery vítajúce metalistov zo šesťdesiatich piatich krajín sveta a napokon sme ako čerešničku na torte našli aj navlas rovnaký kovový nápis priamo na stanici kyvadlovej dopravy. A tohto sa už dalo aj dotknúť.
Neobišli sme, samozrejme, ani samotnú dedinu Wacken, ktorá už dýchala festivalovou atmosférou. Domáci všetkých vekových kategórií hrdo reprezentovali značku, ktorá ich každý rok na týždeň spraví (minimálne pre metalistov) pupkom sveta. Niektoré stánky boli otvorené a iné sa svedomito pripravovali. Kostolík a jeho okolie ešte dýchali pokojom a pred kamenným obchodom s oficiálnymi produktami festivalu sa začínal črtať rad. Bolo to pomyselné ticho pred búrkou menom Wacken Open Air.
Deň prvý – Mäsiarka, anjel a nestarnúca rockerka
Streda, ako prvý festivalový deň, svojím spôsobom predurčila celé smerovanie tridsiateho tretieho ročníka W:O:A. Síce nedominovali počtom a neobjavili sa na plagátoch najväčším písmom, ale festival tento rok určite patril práve silným a nezabudnuteľným vystúpeniam žien.
Programový manažér predurčil, že festival pre mňa začne slovenskou kapelou. Súťažné vystúpenie kapely ETTERNA, víťazov slovenského Wacken Metal Battle, bolo pomerne silné. Chalanom hralo do kariet hlavne to, že sa počas ich vystúpenia na iných pódiách ešte nehralo. Roky driny tak mohli zúročiť pred asi dvojtisícovým publikom. Napriek tomu, že hudobne to nie je moja šálka kávy, treba uznať, že im to na pódiu skutočne pristane a vyzerajú tam veľmi prirodzene. A svoju šou mali pripravenú na stodesať percent. Na pódiách Headbanger a W:E:T, kde prebiehal Wacken Metal Battle, som dal v tento deň šancu ešte dvom kapelám. Luxemburským blackmetalistom AEONIK a živelnému industriálnemu zoskupeniu INFO z Kolumbie. Ak máte radi výrazné elektronické prvky v metale, druhá z menovaných kapiel (mimochodom s dámou za pultom so syntetizátormi) určite stojí za vypočutie.
Pódium Louder ma v stredu prilákalo hneď na poľských CRYSTAL VIPER. Pohľad na Martu Gabriel s basovou gitarovou približne rovnakej výšky, ako je sama (veď dobrého veľa nebýva), vzbudzoval úsmev, ale jej hlasový prejav usadil nejedného skeptika. A minimálne v dámskej časti publika Marta musela oživiť vieru, že elixír mladosti skutočne existuje.
Po Crystal Viper rozpútali peklo na pódiu aj pod ním BUTCHER BABIES. Heidi nič nenechala na náhodu a rovno určila v dave človeka, ktorý mal za úlohu rozpútať čo najbesnejšie mosh a circle pity. Myslím si, že nikto nevedel, na koho ukázala, ale keď to povedala ona, všetci sa tejto úlohy ochotne zhostili. Nehovoriac o fakte, že počas jednej zo skladieb sa samotná Heidi stala okom hurikánu, keď sa postavila do stredu circle pitu. Obrovská dravosť jej prejavu ma takmer presvedčila, že Carla v kapele nebude až tak chýbať. Popravde, Heidi podala stopercentný výkon, ale dvojhlasné spevy mnohým skladbám žalostne chýbali, a preto verím, že si kapela rýchlo nájde za Carlu náhradu.
Poslednou dámou, ktorú som si na Louder stagei pozrel, bola legendárna SUZI QUATRO. Táto sympatická nestarnúca rockerka ukázala, že jej hity stále dokážu baviť dav a svojím viac než päťminútovým basgitarovým sólom iba podčiarkla fakt, že ešte ani zďaleka nepatrí do starého železa. Bohužiaľ, toto pódium ma veľmi neohúrilo svojím zvukom. Napriek tomu, že tu hrali skutočne veľké mená, zvuk bol do značnej miery prebasovaný a odhliadnuc od názvu pódia, nebol dostatočne silný na to, aby pohltil hluk prichádzajúci od mega pódií Faster a Harder. Tento problém sa ale prejavil hlavne v nasledujúcich dňoch.
Vrcholom prvého festivalového dňa bol pre mňa akustický koncert ANNEKE VAN GIERSBERGEN v miestnom kostole. Už hodinu pred začiatkom naplnili metalisti kostol tak, že by mal miestny pán farár určite radosť. Aj na Anneke bolo vidieť veľké prekvapenie a dokonca aj malé známky trémy. Ale to všetko sa stratilo hneď, ako zahrala prvé tóny. V prostredí kostola úprimným a pokorným vystupovaním pôsobila ako anjel. Uvoľnená rodinná atmosféra plná zábavných príbehov, smiechu a sĺz dojatia bola nadpozemským zážitkom podčiarknutým skladbami ako Changes (Black Sabbath), Valley Of The Queens (Ayreon), I Want To Know What Love Is (Foreigner), Saturnine (The Gathering) či Running Up That Hill (Kate Bush).
Pri programe, ako je tento, sa môže nepozornému nováčikovi stať, že si na obed spomenie napríklad 20:50 popri vystúpení VAN CANTO na pódiu Wackinger. Festivalové ceny síce na na tomto festivale nie sú práve priaznivé, ale na ktorom áno? Človek jesť a piť musí a organizátori to dobre vedia. Na druhej strane, v porovnaní so slovenským koncertom AC/DC boli ceny nižšie a porcie väčšie, čo tiež stojí za zamyslenie. A okrem toho má na Wackene človek stále možnosť odbehnúť si do miestnych potravín alebo na farmársky trh priamo v areáli festivalu a tam sa už často na ceny vie pozrieť aj inak ako cez slzy.
Ani veľmi nevadilo kvôli jedlu vynechať časť vystúpenia spomínaných Van Canto. Neopomenuli síce ani vlastné skladby, ani obľúbené covery Metallicy, Manowaru, AC/DC či Iron Maiden, ale naživo to nebolo úplne to, čo na albumoch. Hlavne speváčkin hlas bol veľmi roztrasený, tón bol krehký, neistý a často, bohužiaľ, aj falošný. Podstatne viac ma na tomto pódiu potešili EQUILIBRIUM. Tí svojím setom dokázali urobili naozaj krásny prierez celou ich tvorbou a boli pre mňa peknou bodkou za stredajším programom.
Deň druhý – Legendy, väčšie legendy a veľkolepý návrat švédskej ikony
Štvrtok na pódiách Headbanger a W:E:T ešte chvíľu patril súťažným kapelám. V tento deň som si tam pozrel hneď štyri vystúpenia. Dve z nich za zmienku veľmi nestoja, ale dve ďalšie áno. Prvým boli FIVE PENALTIES, ktorí hrajú extrémny metal v kombinácii s čínskym folklórom. I keď viac než hudbou ma táto kapela asi zaujala scénou a kostýmami. Na druhej strane poľskí AQUILLA si ma získali po každej stránke. A nielen mňa, pretože veľkosť publika sa počas ich krátkeho vystúpenia stihla strojnásobiť. Keď si predstavíte najväčšie klišé heavy metalu osemdesiatych rokov v metalovej hudbe, móde aj v koncertných pózach a pohyboch, pridáte k tomu prenikavý vysoko položený hlas a sprievodný sci-fi príbeh, výsledkom bude práve Aquilla – kapela, ktorú budete milovať alebo nenávidieť. Nič medzi tým.
Na rovnakých pódiách po zvyšok dňa aj v nasledujúce dni prebiehali aj koncerty nesúťažných kapiel. Bola medzi nimi aj americká UADA, ktorú som si nemohol nechať ujsť. Ich vystúpeniu svojím spôsobom nič nechýbalo. Hlavne po hudobnej stránke. Ale aj napriek tomu som od týchto blackmetalistov vo vypasovaných kožených vestách podvedome čakal o trochu viac.
Určite pre mňa ale neboli takým sklamaním ako RAGE na hlavnom pódiu. Keď padla plachta a odokryla majestátne pódium, fanúšikov za ním čakala skupinka troch chlapíkov uložených na malej kôpke. Pôsobili tak, že aj na vlečke od hnoja by zabrali menej miesta ako Zóna A. Peavy má síce stále hlasovo čo ponúknuť, ale svojím statickým prejavom bez kúska oduševnenia a výberom skladieb ma naozaj o ničom nepresvedčil.
Na lepšie časy svitlo s legendárnymi kapelami SWEET a MR. BIG. Zvučné mená ako Andy Scott, Eric Martin, Billy Sheehan a Paul Gilbert stáli na pódiu v takom čase, kedy sa u nás väčšinou ešte len odchádza z domu (pretože načo podporovať mladé domáce kapely, keď stačí prísť na najväčšie hviezdy). V tomto momente si človek poriadne uvedomí, že je súčasťou niečoho obrovského (a ešte, keď sa dozvie, že organizátori na týždeň vybudovali kvôli festivalu kanalizačný systém pre všadeprítomné splachovacie WC, umývadlá a sprchy v kempoch… Ale to nie je ten príbeh, ktorý vám chcem rozpovedať). Zazneli hity ako To Be With You, Fox On The Run či Ballroom Blitz a obe kapely podali výkony, ktoré by si podľa mňa v tento deň oveľa viac zaslúžili miesto na Harder Stagei než Rage. A s legendami štvrtok týmto ani zďaleka neskončil.
K. K. Downing a Tim Ripper Owens na Wacken priviezli kúsok Judas Priest. Svoj koncert odštartovali epickou predstavovačkou vo forme intra na veľkoplošnej obrazovke a keď prišli na pódium, človek mal chvíľami pocit, že je niekde na koncerte Judasov v roku 1997. Na jednej strane treba uznať, že Ripper je v lepšej forme ako pár rokov dozadu a KK‘S PRIEST u poslucháčov zabodoval. Na druhej strane je pravda, že bodovali iba ako starí Judas Priest, pretože na autorské veci tohto zoskupenia publikum reagovalo len veľmi chladne.
Oveľa viac ľudí a väčší úspech žali ACCEPT. Kapele to stále hrá a spieva, čo sa, bohužiaľ, o všetkých kapelách z ich éry ani zďaleka nedá povedať. Ja som si počkal na povinnú jazdu v podobe Metal Heart a s úsmevom na perách som sa spokojne odobral na ďalší koncert. Wacken je totiž do veľkej miery o kompromisoch. Množstvo kvalitných kapiel síce spôsobí fanúšikovi poriadny wow efekt, ale keď následne prechádza program na všetkých pódiách a zistí, ktoré kapely hrajú v rovnakých časoch, zostane mu hlava v smútku.
Pre mnohých bolo štvrtkovým vrcholom určite vystúpenie SCORPIONS a následná dronová šou. Klausovi to stále krásne spieva a Mikkey akoby ani nestarol. Táto kapela je jednoducho ďalším žiarivým príkladom toho, že niektorým legendám vek na kvalite neuberá. Obrovským prekvapením bolo, že sa na skladbu Big City Nights ku kapele pridala DORO. Bol som veľmi rád, že som tento moment stihol, pretože väčšinu setu tejto kapely som musel vynechať. Na Wackene by naozaj človek často potreboval vedieť bilokovať.
Mojím zlatým klincom tohto dňa bol návrat švédskej ikony progresívneho death metalu. OPETH urobil skvelý ťah, keď nechal fanúšikov vyskladať koncertný set. Mikael Åkerfeldt sa tak mohol predviesť v plnej sile a nechať zaznieť v jeden večer niekoľko z najlepších kompozícií v metalovej histórii popretkávaných jeho osobitným humorom. Pre bližšiu predstavu sa napríklad snažil prítomných presvedčiť, aby sa na Opeth vykašľali a radšej s ním počúvali koncert Scorpions prebiehajúci na hlavnom pódiu. Našťastie, od toho upustil a dal fanúšikom to, čo potrebovali. Nebojím sa povedať, že kto pri tomto koncerte nemal zimomriavky od prvého akordu The Grand Conjuration až po posledný tón Deliverance, nemá dušu.
Deň tretí – Woodstock, dredy a rozprávka s dobrým koncom
Piatkové ráno začalo jemným dažďom. Po dvoch dňoch tepla to ale nebolo nič strašné a keby sa z circle pitov nedvíhali o poznanie menšie kúdoly prachu, človek by si ani nevšimol, že pršalo. Niektorých z pohodlnejších návštevníkov to ale asi predsa odradilo od skorej návštevy areálu, pretože menšie publikum, ako mala CHERIE CURRIE, som na tomto festivale nevidel. Pôvodná speváčka kapely, z ktorej vzišli aj mená ako Joan Jett a Lita Ford, zložila takmer polovicu svojho setu práve zo skladieb tejto formácie. Bolo mi trochu ľúto, že keď sa The Runaways po tridsiatich troch rokoch dostali aspoň takouto formou konečne na Wacken, bolo pri tom tak žalostne málo ľudí.
Na pozitívnejšiu nôtu ma ale rýchlo naladili králi fínskeho power metalu SONATA ARCTICA. Musím poznamenať, že ich súčasná grafika vyzerá na veľkoplošných plachtách v zadnej časti pódia podstatne lepšie ako na obale albumu. Album ako taký je ale opäť veľmi vydarený a tento fakt kapela na koncerte podčiarkla rovno štyrmi skladbami, ktoré doplnila svojimi šiestimi evergreenmi. Veľmi sa mi páči, že aj staré veci v Tonyho podaní znejú stále ako z CD, čo u powermetalových kapiel nie je vždy pravidlom. V tento deň som mal možnosť vidieť aj PRIMAL FEAR a bolo zrejmé, že Ralf už svoje povestné výšky, žiaľ, musel zavesiť na klinec.
Prvým poriadne výrazným bodom piatkového programu bolo vystúpenie BLUES PILLS. Nespútaná energia a charizma, ktoré z Elin sršali, v kombinácii s psychedelickým blues rockom spôsobili, že som mal chvíľu pocit, akoby som sa preniesol z Wackenu na Woodstock. Na autenticite tomuto momentu pridalo aj to, že sa Elin po obrovskom pódiu s prehľadom pohybovala, poskakovala a tancovala s klasickým mikrofónom na kábli. Krásnym gestom navyše bolo, keď fanúšikom rozdala niekoľko CD a LP kapely.
Ako ste si isto všimli, aj v tento deň vystúpilo viacero kapiel, kde pódiu kraľovali ženy. Okrem spomenutých som mal v tento deň ešte možnosť vidieť vystúpenia XANDRIE a LIV KRISTINE. Xandria musela nadchnúť každého fanúšika symfonického metalu. Ambre s prehľadom zvládala melodický spev aj growl a vysoké tóny, ktoré zo seba dokázala vylúdiť, boli takmer neuveriteľné. Naproti tomu Liv ma svojím krehkým a monotónnym vystúpením veľmi nepresvedčila. Nehovoriac o tom, že jej sprievodná kapela vyzerala, akoby sa náhodne stretla kdesi na jarmoku a po prvý raz spoločne stojí na pódiu. Rozpačité pohľady a nekoordinované pohyby pôsobili ozaj neprofesionálne.
Piatok bol deň, kedy som videl asi najväčšiu koncentráciu kapiel. Z niektorých vystúpení som videl len pár skladieb, aby som stihol ďalší koncert, iné som si vychutnal celé a z iných som videl iba pár skladieb, pretože ma nebavili. Do poslednej kategórie tento deň patrili FEUERSCHWANZ a KORN. Obe tieto kapely som videl po prvý raz v živote a pri oboch som sa nevedel zbaviť pocitu, že sú dosť preceňované. Ale ako sa hovorí – sto ľudí, sto chutí.
Okrem Kornu v tento deň najviac divákov očakávalo vystúpenie GENE SIMMONS BAND. Gene s inou kapelou za chrbtom a bez make-upu a kostýmu pôsobil trochu ako vydarenejší cover band seba samého, ale treba uznať, že publikum bavil pomerne dobre. Niektoré žartíky s maloletými deckami na pódiu boli na môj vkus trochu prestrelené, ale, našťastie, to netrvalo dlho. Gene svoj set vyskladal predovšetkým z hitov KISS, ale zazneli aj skladby od Van Halen či Motörhead. Príjemným osviežením bola pieseň Are You Ready, Geneova autorská skladba, ktorú s Kiss napokon nevydal.
Ďalším veľkým momentom bolo vystúpenie formácie PAIN. Industriálny projekt Petra Tägtgrena sa v poslednej dobe teší čoraz väčším ohlasom a aj na koncerte bolo počuť, že texty skladieb z nového albumu majú fanúšikovia naučené od A po Z. Svoje vystúpenie, ktoré už samo o sebe neobsahovalo slabú skladbu, navyše kapela ozvláštnila rôznymi kostýmami, teatrálnymi vsuvkami, animáciami a chybou v skladbe, ktorá bola spracovaná tak dobre, že si vlastne doteraz nie som istý, či bola súčasťou šou alebo sa naozaj stala.
Najväčším očakávaním piatkového večera bol rozprávkarský konkurent bratov Grimmovcov – TOBIAS SAMMET a jeho AVANTASIA. A nečakalo sa nadarmo. Avantasia nesklamala ani výberom skladieb, ani kulisami a ani hudobnými výkonmi. V určitých momentoch som sa však nemohol zbaviť pocitu, že Tobias berie tento koncert iba ako reklamu na svoje nadchádzajúce turné. Toto presvedčenie vo mne ale celkom úspešne potláčali endorfíny z celkového dojmu, ktorý Avantasia zanechávala. Hlavne Story Ain’t Over a obvyklé záverečné Sign Of The Cross/Seven Angels so všetkými prítomnými spevákmi a ohňostrojom boli skutočne silnými momentmi. Jediné, čo mi naozaj chýbalo, bol Jornov nenahraditeľný hlas.
Deň štvrtý – britský hattrick a poľskí provokatéri
Posledný festivalový deň ma čakalo jedno príjemné prekvapenie za druhým. Hneď na začiatok som si pozrel thrashových TANKARD. Priznám sa, že som si túto kapelu nikdy nepustil, takže to bola moja úplná premiéra. Verdiktom po niekoľkých skladbách bolo, že to síce nie je Kreator, ale určite lepšie ako Destruction.
Po ujasnení môjho vzťahu voči kapele Tankard som sa vybral objaviť niečo nové. AS EVERYTHING UNFOLDS na mňa vychŕlili moderne znejúcu dávku emo nostalgie so zdravou dávkou elektroniky. Mladučká kapela, ktorá má vo vodách moderného metalu našliapnuté k veľkým veciam. Preprodukcia ich koncertu bola stopercentná, rovnako ako využitie samplov. Čerešničkou na torte bol prejav speváčky Charlie Rolfe, ktorá bola počas skladieb nespútaným živlom, ale medzi nimi sympatickou a pokornou anglickou lady.
Na jednu éru svojho hudobného smerovania som si zaspomínal aj s nemeckými OOMPH!, ktorí k mojej spokojnosti nezabudli do koncertného setu zaradiť hit Gott ist ein Popstar. Ale skutočnú radosť vo mne v tento deň vyvolali hlavne DRAGONFORCE. Veľkolepá scéna ako vytrhnutá z najnovšej japonskej videohry zahŕňala okrem iného dva obrovské nafukovacie draky či hologramy. Dívať sa na vystúpenie tejto kapely bolo ako dívať sa na dieťa, ktoré si otvára kinder vajce. Konštantný úsmev na tvárach členov bol úžasný. Taká nefalšovaná radosť z toho, čo kapela robí, sa často naozaj nevidí. So svojimi hudobnými nástrojmi sa doslova hrali a keď by si človek myslel, že z nich už vyťažili všetko, prišlo na rad hranie plechovicou alebo jazykom. A aby toho nebolo málo, do koncertného setu zaradili soundtrack z Titanicu. A potom ešte skladbu Wildest Dreams od Taylor Swift. A pokojne by som sa stavil, že ona pri tejto piesni na svojom koncerte nikdy nemala taký circle pit ako Dragonforce.
Jediným slabším bodom sobotného programu bol pre mňa Sebastian Bach. Už len fakt, že tento rok vydal sólový album, ale na turné šiel so skladbami od Skid Row, veľa vypovedá. Tento pán vo mne iba upevnil presvedčenie, že isté hviezdy minulých desaťročí by sa asi mali zmieriť s dôchodkom. Našťastie, to neplatí pre všetkých. TESTAMENT na Wackene podali jeden zo svojich vrcholných výkonov posledných rokov. Oproti košickému koncertu im prial aj bezchybný zvuk. Chuckovi bolo rozumieť každučké slovo a celkovo tak koncert vyznel veľmi dobre. A do bodky to isté by som mohol napísať o CRADLE OF FILTH. V takejto forme Dani Filth už dlho nebol. Vokály zneli ako zo štúdiovej nahrávky a kapela za ním bola neuveriteľná. Všetci prítomní českí návštevníci museli byť na Ashoka a Marthusa nesmierne hrdí. Aj ja som bol…
Áno, v tento deň hral na Wackene AMON AMARTH. Bol som v tom čase na Cradle Of Filth a v tomto prípade to ani nebola veľká dilema. Keď som po koncerte prechádzal okolo hlavného pódia, Vikingovia ešte stále dobíjali Wacken. Riffy z novších nahrávok z môjho pohľadu ani len nedoleteli k opevneniu. To najlepšie sobota ponúkla už krátko po siedmej. BEHEMOTH prišiel provokovať aj do Nemecka. Opäť mi nedá koncert neporovnať s tým košickým. Darmo, poľským pekelníkom to na veľkom pódiu pristane stokrát viac. Nergal, Orion a Seth dokážu obsiahnuť každý jeho centimeter a vyburcovať dav. Keď sa v poslednej piesni pred prídavkami spustili zo stropu pódia červené pásy s čiernym znakom triumviratu na bielom pozadí, zostal som v pomykove. Neviem koľko ľudí si uvedomilo, čo sa práve stalo a ako to spracovali, v každom prípade sa musí tejto kapele nechať, že aj po tridsiatich troch rokoch na scéne vie poriadne šokovať.
Doslov
Keď človek po prvý raz vstúpi na Holy Ground, ako návštevníci aj organizátori W:O:A areál festivalu s obľubou nazývajú, cíti chvenie v bruchu. Je to splnený sen. Je to pocit, akoby fanúšik metalovej hudby našiel miesto, kam skutočne patrí a zapadá. Megalomanský festival s takmer dokonalou organizáciou ale tiež skrýva mnohé nonsensy a nedostatky v najrôznejších sférach. Ale tie človek uvidí, až keď mu spadnú ružové okuliare, čo nie je určite na škodu. Pretože pravá láska ružové okuliare nepotrebuje. A Wacken Open Air má každý predpoklad stať sa festivalovou láskou každého metalistu. Nie tou prvou, ale tou pravou. Peter Tägtgren počas svojho vystúpenia povedal, že Wacken je „fucking disney world for metalheads!“ A má pravdu!
