Thrashoví pionieri zo Svätého Jura vydávajú na Sviatok všetkých svätých svoj deviaty štúdiový album s názvom Veľký tresk. 1. novembra 2024 kromaňon vyduril medvede z jaskyne a začal panovať pevnou rukou. Už pri zverejnených singloch som vkladal do tohto diela veľké nádeje. Predošlé dva počiny boli síce veľmi kvalitné a obsahovali mnoho silných momentov, ale Bastarda z pomyselného trónu zosadiť nedokázali. Dokázal to Veľký tresk?
Už od spomínaného albumu Bastard si všímam, že sa ČAD vydali cestou symboliky a akejsi koncepcie každého albumu. Je to veľmi sympatické a pre mňa ako fanúšika je to obrovská pridaná hodnota. Valér sa opäť pochlapil a ozdobil toto hudobné dielo jemu vlastnou dokonalou grafikou. A poviem vám, že už teraz sa neviem dočkať, keď si omakám ten booklet aj naživo.
Prvým singlom počastovali uši svojich fanúšikov páni ešte na konci septembra. Vtedy vyšiel klip k titulnej skladbe Veľký tresk. Hudobne to bol klasický ČAD, na aký sme všetci zvyknutí. Rovnako ako Celý život robím zle či Zbrojnoši metalu. Akurát, že pri Veľkom tresku sa mi Pištovo frázovanie zdalo z nejakého dôvodu nové. Neopočúvané. Akési viac štekavé. A to bol Thrashtalk ešte len na ceste… Skladba, ku ktorej vyšiel klip v deň vydania albumu, sa pokojne môže stať hymnou Oktagonu. Thrashtalkom ČAD vytrel kocúra nejednému slovenskému raperovi.
Predtým, než vyšiel celý album vyšla na svet ešte jedna ochutnávka s názvom Keď satan chodil po zemi. Bolo veľkým sklamaním, že Valérovo „Raz, dva, tri, štyri“ sa nedostalo aj na album. To bolo presne to, čo túto skladbu odštartovalo tak, ako si zaslúžila. Aby som ale nebol negatívny, musím jedným dychom dodať, že textom by som ju zaradil určite minimálne do prvej päťky v celej histórii kapely. Silné posolstvo ukryté do metafor, aké vedia vyliezť iba z Pištovho pera. Ale mimo textov, nad ktorými sa človek chtiac-nechtiac musí zamyslieť, samozrejme, ani tentoraz nechýbajú také, pri ktorých sa človek musí chtiac-nechtiac pousmiať. Z nich je pre mňa najvýraznejšou jednoznačne Abeceda hnevu s Jánom Hulvátom Komenským.
Kromaňon a Pesimisti sú po inštrumentálnej stránke atmosférou o čosi ponurejšie ako iné skladby. Ako napovedá názov, Pesimisti si tento štandard držia aj po textovej stránke, ale Kromaňon naproti tomu ponúka výborný element živočíšneho „hu-ha-ha-ha“. Myslím si, že to sa na koncertoch medzi vlasatými spotenými pogujúcimi milovníkmi radosti a neplechy určite veľmi rýchlo uchytí. Ale pokiaľ by sme sa chceli baviť skôr o hymnickej/heslovitej chytľavosti refrénu, tak si prvenstvo určite odnáša pieseň Meče sú skrížené.
Nečakanou čerešničkou na torte sa stala záverečná inštrumentálka Dejiny apokalypsy. Naozaj som do posledných sekúnd tŕpol v napätí, či Pišta pustí nejaký verš, alebo nechá poslucháča v tomto ohľade o hlade. Nechal. A je to tak, ako to byť malo.
ČAD vo svojom žánri už dlhé roky nastavuje latku. Určuje štandard kvality. A nie je tomu inak ani pri Veľkom tresku. Množstvo dobre miereného hluku, čo vedia vyprodukovať títo traja chlapi, je očarujúce. Valér a Grizly sypú rytmy besnejšie ako rozzúrené stádo mamutov a Pišta popri kresaní ohnivých gitarových riffov stíha ešte pľuť verše ostrejšie ako zuby šabľozubého tigra. Veľký tresk je naozaj veľký, pokiaľ nie aj najväčší.
HODNOTENIE
