Október sa na prvý dojem zdá byť uhorkovou sezónou nových albumov veľkých mien v rocku, no zdanie klame. Aj keď to nie sú také hody, ako bývajú na jar, jesenná melanchólia má v talóne zopár tromfov, pre niekoho vari nečakaných, ktorým má zmysel venovať aspoň zopár vypočutí.
EP nahrávky obvykle v tejto rubrike priestor nedostávajú, avšak neurobiť výnimku v tomto prípade by bola drzosť hraničiaca s hlúposťou. To sú atribúty, ktoré, povedzme si úprimne, nie sú pánom z MÖTLEY CRÜE úplne cudzie. Najprv drzo porušili sľub, že spolu už nikdy nevystúpia, aby potom hlúpo vyhodili Micka Marsa, teraz drzo po šestnástich rokoch od posledného albumu ponúkajú iba tri nové skladby, aby jedna z nich bola hlúpa cover verzia.
Áno, na dvanásťminútovej novinke Cancelled zabrala jednu tretinu stopáže Fight For Your Right od raprockových Beastie Boys a človek nevie, z čoho sa smiať skôr. Z toho, že päť rokov po vydaní skvelej biografickej snímky The Dirt a následnom comebacku si musia vypomáhať nepôvodným materiálom, z toho, že originál paroduje presne tie kapely, ktorým Sixx a spol. v ôsmej dekáde kraľovali alebo z toho, ako unavene a upotene kapela v tejto skladbe znie. Skutočnosť, že práve tento paškvil vydali ako prvý singel, je len čerešničkou na torte. Zvyšné dve skladby sú, našťastie, o poznanie zaujímavejšie.
Titulná skladba dáva priestor predovšetkým novicovi Johnovi 5, no príjemným prekvapením je najmä slušná forma Vincea Neila, ktorý bol posledné roky karikatúrou seba samého. Či to je naozaj na sto percent on alebo za časť výkonu musíme ďakovať štúdiovému čarovaniu Boba Rocka je v dnešnej dobe už prakticky nemožné zistiť. Dôležité je, že skladba je dobre vystavaná, má výborný zvuk a chytľavý refrén. Druhá v poradí Dogs Of War je na pomery Crüe neobvykle temná, s grungeovo-disharmonickými melódiami ako v slohách, tak aj v opäť veľmi zábavnom refréne. Úprimne si prajem, aby bol prípadný album aspoň na úrovni tohto EP.
A keď sme už pri tom grungei… So sólovou novinkou vyrukoval po troch rokoch gitarista legendy tohto nihilistického žánru Alice In Chains JERRY CANTRELL. Ťažko povedať, v akom stave sa vlastne táto banda nachádza (posledný album vyšiel v roku 2018), avšak jedno je jasné ako slnko: Keďže Jerry bol a je hlavným skladateľom vo svojej domovskej kapele, sólová tvorba nemôže od tej AIC až tak odbiehať. A skutočne. I Want Blood by mohlo vyjsť pod Alicinou hlavičkou a málokto by si všimol, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Expresívny spev, ponurá atmosféra, charakteristické vokálne harmónie, nádherne nemelodické riffy – to všetko na Jerryho novinke nájdete.
Úvodná Vilified aj nasledujúca Off The Rails znejú ako stratený bonus track z kultovej platne Dirt, no pri trojke Afterglow vám začne svitať, prečo je to sólovka. Precítená melancholická polobalada s komerčným refrénom nie je vôbec osamoteným zjavom, Echoes Of Laughter je na tom podobne, akurát tá je ešte naviac aj akustická a pridáva vítané príchute už do beztak veľmi chutného pokrmu pre dušu aj uši. Akurát tá posledná It Comes už pôsobí ako priveľký bizár. Napriek tomu sa odteraz čaká na novinku Alice In Chains podstatne príjemnejšie.
S ďalšou sólovkou pribúda aj melódií, v tých hardrockových je MYLES KENNEDY jedným z najlepších vo fachu. The Art Of Letting Go je jeho treťou platňou vydanou pod vlastným menom a kvalitatívne je podobným zážitkom ako tá Jerryho, riešená o pár riadkov vyššie. Možno nie je taká osobná a subtílna, ale vynahrádza to konskou dávkou energie, bezchybným zvukom a vokálnou aj gitarovou ekvilibristikou hlavného protagonistu.
Za producentskú stoličku si opäť sadol spoľahlivý Michael Baskette a pri niektorých nápadoch vám musí byť jasné, že s nimi prišiel on, viď perkusiami okorenená vypaľovačka Say What You Will či rádiová hitovka a la Bon Jovi Miss You When You’re Gone. Veľkou výhodou je vyrovnanosť tejto kolekcie, o žiadnej zo skladieb sa nedá povedať, že by bola vyslovene najlepšia, ale žiadna ani nepodlieza vysoký štandard.
S poslednou minirecenziou sa zo Spojených štátov vrátime naspäť na starý kontinent, o slovo sa totiž s piatym albumom hlásia aj DRAGONY zo susedného Rakúska. Pri tejto kapele sa dlhú dobu zdalo, že bude hrať tretiu, maximálne druhú powermetalovú ligu. Prvé dve platne boli žalostne priemerné, naviac spevák Siegfried Samer oplýval rovnako tuctovým vokálom bez akejkoľvek nuansy, ktorá by ho odlíšila od dlhočizného zástupu od jemu podobných. Novinka s prapodivným názvom Hic Svnt Dracones však pokračuje v utešenom trende započatom v roku 2018 s albumom Masters Of The Multiverse, kde sextet vyrukoval s prekvapivo zábavným a nevtieravým symfonickým powerom.
Na novinke sa síce operuje aj s dnes tak trendovými (a, úprimne, už brutálne na nervy lezúcimi) diskotékovými zvukmi klávesov po vzore Beast In Black, našťastie, nepreháňa sa to s nimi. Hlavný priestor dostávajú majestátne kompozície, kde nie je núdza o skvelé refrény, atmosférické pasáže aj odvážne výlety do výpravnosti. To posledné platí najmä o deväťminútovej titulke, no Dragony z nej vykorčuľovali so cťou, naviac hneď po nej na poslucháča vyrukujú s dvoma najlepšími flákmi na albume – na rýchlom choruse postavenou The World Serpent a skočnou The Einherjar (What Dreams May Come).
Pri stopáži atakujúcej jednu hodinu sa kapely iba výnimočne vyhnú hluchým miestam, no v prípade Hic Svnt Dracones sú (kvôli spomínaným lacným synťákom) otravné Dragon Of The Sea a Twilight Of The Gods vyvážené takou kopou skvelých momentov v ostatných skladbách, že ich pánom radi odpustíte a možno, keď sa nikto nepozerá, aj spolu s nimi zahulákate. Zamrzí absencia aspoň jednej vyslovene speedovej skladby, pri viacerých vypočutiach sa totiž piesne začínajú zlievať dokopy. Ale hosťuje tu úžasná Ambre Vourvahis zo Xandrie, tak čo sa sťažujem.
