Vyzerá to tak, že november nám síce nachystal poriadne depresívne počasie a skorú tmu, ale zároveň aj veľmi výživné hudobné hody. Predstaviť si jedným-dvoma odsekmi každú novinku, ktorá by si to zaslúžila, zúfalo prekračuje priestor tejto rubriky, ale zopár významných hráčov si aj tentokrát predsa len rozoberieme. Noví Linkin Park a Opeth dostanú priestor v samostatných recenziách.
Na úvod jedno z najpríjemnejších prekvapení tohto roka – MARILYN MANSON. Niekdajší kráľovič shock rocku a svojho času jedna z najnenávidenejších osobností Ameriky nám po štyroch rokoch od vydania veľmi slušného We Are Chaos predstavuje jeden z vrcholov svojej tvorby. Naozaj som nečakal, že 55-ročný, všakovakými návykovými látkami zhumpľovaný starnúci rocker dokáže prísť s takým silným materiálomako na One Assassination Under God – Chapter 1.
Od úvodnej titulky sa ide v neprestajnej krasojazde skvele sprodukovaného gothic rocku s neodmysliteľnými industriálnymi dotykmi. Ak mi neveríte, dajte si hoci len singlovku As Sick As The Secrets Within. Dobré, čo? A takto sa ide počas celej stopáže. Výborne spievajúci Manson sa až na výnimky úplne zbavil svojho kedysi charakteristického afektu, hlboké texty nútia k zamýšľaniu aj opakovanému počúvaniu, melódie hryzú, hladia, no hlavne neopúšťajú hlavu. Tu sadlo úplne všetko tak dokonale, že sa nebojím nazvať tento album jeho novodobou klasikou.
O poznanie horšie, žiaľ, dopadol ďalší comeback, ktorý by mohol mať jeden z tých prívlastkov významovo sa točiacich okolo pojmu „nečakaný“. Anglické legendy THE CURE s principálom Robertom Smithom vydali Songs Of A Lost World po dlhočizných šestnástich rokoch. Keď sa povie The Cure, vždy si predstavím akúsi rebéliu, temnotu a la geniálne dielo Pornography (1982). Novinka je však prepálené, načančané a samo seba potľapkávajúce nič.
Naozaj nerozumiem nadšeným recenziám obdivujúcim akúsi intimitu či údajnú hĺbavosť nahrávky. Ak chcem intimitu a hĺbavosť, pustím si originál Pink Floyd a nie jeho Temu verziu. Každý jeden song má aspoň tretinu stopáže trvajúce intro, kým otvorí ústa Smith. Ale treba uznať, že v hrdle tú faganskú naliehavosť stále má. Warsong dokonca nemožno uprieť atmosféru, ale inak sú si piesne podobné ako vajce vajcu. Možno len tomu nerozumiem, možno som len čakal niečo iné. Možno tomu ešte dám jednu šancu.
Čo však funguje okamžite a spoľahlivo, sú nákazlivé melódie ďalších Angličanov, vyškerených šašov FELLOWSHIP. Ich dva roky starý debut pôsobil ako zjavenie, ultrarýchly power metal interpretovaný s až naivným zápalom si získal srdce snáď každého nadšenca sily a melódie, takže nemalé nároky kladené na pokračovateľa boli zrejmé. The Skies Above Eternity je veľmi dôstojným nástupcom, aj keď ten wow efekt sa už, samozrejme, nepodarilo zopakovať, to je jednoducho nemožné.
Vzletné melódie hojne podporené symfonikou tu stále sú, rýchlostný stupeň je stále prekliato vysoký, takže je vlastne všetko ako má byť. Ak vám cukrový hlas Matthewa Corryho liezol na nervy, tu vám bude ešte viac. Taktiež ani Fellowship neodolali volaniu disko zvukov, deje sa tak, našťastie, iba raz, a to v singlovke Dawnbreaker, no v prípade tohto kvarteta sú akosi menej nevkusné. Tak či onak, tento album sa bude v koncoročných melodických rebríčkoch vyhrievať veľmi blízko vrcholov.
Nijak slávne v nich ale zrejme nedopadnú zaslúžilé legendy kresťanského metalu STRYPER. Tí vydávajú v týchto dňoch trinásty album When We Were Kings, na ktorom fanúšikovia opäť nájdu kolekciu hardrockových až heavymetalových pesničiek občas vyššej, ale viackrát podradnejšej kvality. Svižný a chytľavý úvod End Of Days navnadí poslucháča na energickú trištvrtehodinku v sprievode osobitého hlasu Michaela Sweeta,. Ten sa stále nebojí pustiť aj do vyšších polôh, kde znie plne a sebaisto, na rozdiel od mnohých jeho súputníkov. Hneď druhá Unforgivable však svojou ťažkou riťou a nezáživným refrénom zhodí latku na zem.
Titulná skladba sa opäť nesie v pomalom tempe a dramaturgický prúser je korunovaný nasledujúcou baladou Betrayed By Love. Tá ako sama o sebe vôbec nie je márna, ale po dvoch pomalých songoch na ňu skutočne nemáte chuť. Zrýchli sa až v šiestej položke Trinity, ale tá má zas prazvláštny nemelodický refrén s polámaným rytmom, ktorý si v sálach fanúšikovia rozhodne spievať nebudú. Rhyme Of Time je zase pomalá. Bože (hups)… When We Were Kings je album bez energie, s občasnými príjemnými melódiami, no vzhľadom na to, čo Stryper dokázali aj na nie tak dávnych albumoch, ide skôr o sklamanie.
