Leto je v plnom prúde a júlové horúčavy vyzývajú vyliezť k vode či niekam na festival, no aj v týchto dňoch má svoje čaro ostať zatvorený doma a poriadne si vypeckovať niektoré z noviniek, ktoré sa tento mesiac dostali na pulty obchodov.
Kým iným by sme mohli začať, ak nie legendou medzi legendami, jednými z kmotrov hard rocku DEEP PURPLE? Neuveriteľný dvadsiaty tretí zárez (ak rátame aj album cover verzií spred troch rokov) dostal tajuplný názov =1 a zachytáva kapelu, čo si budeme klamať, v záverečnej fáze ich kariéry. Kiežby aj ľudský život bol na jeho konci taký atraktívny a energický! Na posledných albumoch zneli „párpli“ výrazne progrockovo, čo sa nemení ani s aktuálnou platňou, no v porovnaní s Now What?!, Infinite aj Whoosh obsahuje novinka omnoho viac chytľavých momentov, netreba sa ňou teda tak prehrýzať ako spomínanými troma zásekmi.
Príjemne prekvapí napríklad tvrdá A Bit On The Side, v ktorej sa predvedú najmä klávesák Don Airey a jediný pamätník úplných začiatkov, bubeník Ian Paice. Ten si to za bicou súpravou mydlí, ako keby zabudol, že má sedemdesiatšesť. Klasickejšiu tvár predvedú Deep Purple v Sharp Shooter, šľapavej pecke s obrovským riffom a vkusnými zbormi, či singlovke Lazy Sod, no a pri krásnej, nostalgiou nasatej balade I’ll Catch You neostane jedno oko suché. Ťažko povedať, aký vplyv má na súčasnú formu týchto dinosaurov nováčik Simon McBride, no faktom je, že Deep Purple sú v šiestej dekáde svojej existencie umelecky omnoho viac životaschopní, ako tomu bolo v nejednej skoršej etape ich kariéry.
Ku koncu sa podľa vlastných slov členov blíži aj kariéra ďalšieho veľkého hráča na hardrockovom ihrisku, superskupiny MR. BIG. Áno, nazývam ich veľkým hráčom, aj keď pre mnohých ostanú už navždy a neoprávnene len kapelou jedného hitu. Eric Martin, Billy Sheehan, Paul Gilbert a Nick D’Virgilio sa po sedemročnom mlčaní vracajú so zrejme posledným albumom pomenovaným jednoducho Ten. A ten (hehe) je plný vysokoškolského učiva pre rockových muzikantov. Zaujímavý štart ponúkne chaotická bluesovka Good Luck Trying, v ktorej páni ukazujú, že blues nemusí byť nutne len pomalý a o troch akordoch. Eric Martin znie fenomenálne, keby som nevedel, o koho ide, tak by som si myslel, že spieva nejaký tridsiatnik.
Komornú atmosféru, ktorá sa prepletá celou nahrávkou, korunuje nádherný, v texte akoby bilancujúci valčík The Frame. No medzi týmito skladbami sa nájdu aj živočíšnejšie veci, ako napríklad skákavá As Good As It Gets alebo energický rock n‘ roll What Were You Thinking. Práve ten však pôsobí trochu do počtu. Mr. Big pristanú valivejšie a majestátne tempá, ktorých je na Ten požehnane. Snáď to nie je naozaj konečná tejto mimoriadnej kapely.
Nasledujúce tri kapely spája jedno – power metal. Prví na holenie si „silu“ votkali aj do názvu a zjavne to bol správny ťah. POWERWOLF sú totiž v roku 2024 pri sile rovnako ako pred jedenástimi rokmi, keď im vyšlo prelomové Preachers Of The Night. Na Wake Up The Wicked nemožno očakávať nič iné ako tradičných Powerwolf, čo vlastne platí o každom albume týchto vlkolakov. Táto banda nikdy nebola o experimentoch, ale o silných refrénoch, burácavých operných vokáloch Attilu Dorna a o priblblých názvoch skladieb. Textovo Powerwolf opäť raz balansujú na trojbode vážneho, vtipného a trápneho, pričom poslednú kvalitu (aj keď to tak ťažko nazvať) zastupuje priemerná odrhovačka Kyrie Klitorem. Hneď za ňou však nasleduje jeden z vrcholov albumu Heretic Hunters, ktorá s parádnym stredovekým introm, podobne ladeným hlavným motívom a hulákavým refrénom sa jednoducho musí stať súčasťou ich budúcich koncertných setlistov.
Dávno sa mi nestalo, aby som si album s chuťou pustil dvakrát za sebou. Germáni majú patent na skvelé melódie, na novej fošni sú bombastickejší než kedykoľvek predtým, to je takmer zaručený recept na úspech. Väčšia variabilita či štrukturovanosť skladieb (iba jedna dosiahne stopáž štyroch minút) by však neboli na škodu.
Cestou od zložitého k jednoduchému a prístupnému sa vybrali aj ORDEN OGAN. The Order Of Fear zaujme už obalom, ktorý po chladnom a trochu snáď aj odfláknutom Final Days na novinku príjemne navnadí. Ani maľba od Rembrandta by ma však nepripravilia na speedmetalový atak, ktorý nabehne od prvej sekundy úvodnej Kings Of The Underworld. Na takúto skladbu som márne čakal už tri albumy a táto vypaľovačka mi to vynahradila aj s úrokmi. Večná škoda, že je na novom albume skôr osamotená, Orden Ogan si totiž v nasledujúcich minútach idú prevažne stredné tempá, také typické pre ich novšiu tvorbu. Našťastie, zachovaná ostala chytľavosť, taká typická pre ich celú tvorbu. Conquest by kvôli podobnému rytmu a tempu mohla byť takou Things We Believe In 2, no refrén je dostatočne svojbytný (a chytľavý!!! Panebože, kam na tie nápady Seeb chodí?), aby tomu tak nebolo. Vydarila sa aj balada My Worst Enemy, ktorá svojou krehkosťou vytvára skvelý kontrast ku zvyšku materiálu.
Aby sme však len nechválili, Moonfire má síce geniálne technický riff, ale zúfalo nenápaditý refrén do aleluja opakujúci názov skladby zhadzuje skladbu kamsi do priemeru. Koniec albumu tiež pôsobí trochu rozpačito, keďže po skvelej, no dlhej Anthem To The Darkside nasleduje neskutočne trápne hovorené intermezzo a po ňom ešte dlhšia The Long Darkness. Na tieto pseudoepické záverečné songy by sa Orden Ogan mali vykašľať. Nefungujú na žiadnom ich albume.
Čo však, zdá sa, funguje ako dobre namazaný stroj, sú jednoduché popevky a la DREAM EVIL. Švédska partia okolo gitaristu Fredrika Nordströma si svoj nekomplikovaný ,,hevík“, patrične líznutý powerom drhne už od roku 2002, a to až donedávna bez väčších prešľapov. Sedem rokov stará Six však naznačovala, že nič netrvá večne, ani skladateľská forma. Aktuálna Metal Gods (drzý názov, že?), žiaľ, tento prepad potvrdzuje. Vymyslieť niečo nové v tomto žánri je prakticky nemožné, no Dream Evil rozhodne nepatria medzi kapely oplývajúce nadprodukciou. Sedem albumov za dvadsaťdva rokov nie je žiadne šialené tempo, preto je podivuhodné, že bol kvintet nútený na novinku zaradiť aj taký paškvil ako Fight In The Night. Treťotriedny Judas Priest bez jediného poriadneho nápadu korunuje bezzubý refrén s rýmami fight – night – light.
Vlastne v nejednej skladbe sa zo studne birminghamských legiend čerpá viac, než je zdravé. Nijak úžasný text síce nemá ani The Tyrant Dies At Dawn, ale skladbu zachraňuje svižnejšie tempo v refréne a vydarené sólo. Spevák Niklas Isfeldt sa fakt snaží a robí, čo sa dá, no túto kompozičnú impotenciu by nezakryl ani Geoff Tate. Dream Evil mierne dvihnú hlavu v predposlednej Night Stalker aj v atmosférickom závere Y.A.N.A., no Metalových bohov to z bažín priemeru už nevytiahne.
