Január máme na konci a napriek tomu, že je ešte iba začiatok roka, rockový a metalový svet nám už stihol dopriať nejaké albumy, ktoré buď stoja za pozornosť, alebo pozornosť vzbudzujú. Oprávnene? Na to sme sa pozreli v novej rubrike minirecenzií, ktoré si budete môcť prečítať vždy na konci mesiaca.
Prvú zmienku si bez výčitiek svedomia zaslúžia SAXON a poviem to rovno – v žiadnom prípade nedajte na reči, že Biff Byford a spol. sa opakujú ako pokazená platňa a idú už len na zotrvačnosť. Hell, Fire And Damnation, dvadsiaty piaty (!!!) album britskej legendy, nie je nič menej než učebnicou klasického heavy metalu. Možno je pravda, že zo zvukovej stránky znie trochu sterilne (holt, aj keď je Andy Sneap stále producentská špička, zároveň sa z neho stáva ťažký rutinér), ale z muzikantského a kompozičného hľadiska ide o parádnu jazdu od úvodnej, ako pre štadióny stvorenej titulky cez speedové teritóriá Fire And Steel až po zlovestný valčík Witches Of Salem.
Samozrejme, koleso sa tu neobjavuje, ale to od SAXON ani nikto nechce. Albumu nechýba odpich a energia, sedemdesiatnik Biff má stále hlas, ktorý drví skaly a keby som HFaD mal porovnať s poslednou štúdiovkou Iron Maiden, o víťazovi by som nemal najmenšie pochyby.
Na Britských ostrovoch ešte ostaneme, keďže novinku vydali aj rockoví šľachtici MAGNUM. Bohužiaľ, gitarista a výhradný skladateľ všetkých albumov kapely Tony Clarkin sa už vydania Here Comes The Rain nedožil. Vzhľadom na to je asi na mieste predpokladať, že aktuálny počin bude finálny zásek týchto melodických rockerov a ak áno, dôstojnejšie by to už snáď nešlo. Ak boli MAGNUM niekedy v niečom majstri, tak to bola schopnosť správne vyvážiť vo svojich skladbách sladkosť popových motívov a drsnosť hardrockového ,,drajvu“ a inak tomu nie je ani na novej platni.
Svižné rockové čísla ako Run Into The Shadows a Blue Tango sú skôr výnimkou, väčší priestor dostávajú majestátne pomalé až baladické čísla, čo môže náhodného okoloidúceho odradiť. Ak však niekto hľadá u MAGNUM dvojkopáky, je na zlej adrese. Toto je do poslednej noty premyslená pompa s výraznou arómou 80. rokov, ktorej nezameniteľné čaro dodáva stále skvelý Bob Catley so svojím naliehavým vokálom.
A keď už sme pri tých vokáloch, čo tak dopriať si rovno tri naraz? K EXIT EDEN som pri prvom albume pristupoval skôr ako k púťovej atrakcii, pretože prerobiť do metalovej verzie popové hity je rovnaké klišé ako kožené gate u Manowar. Po odchode Amandy Sommerville sa však zvyšné trio dám rozhodlo preveriť aj svoje skladateľské zručnosti a výsledok v podobe Femmes Fatales vôbec nie je márny. Pomer vlastných a prevzatých skladieb je presne 50:50, takže baby prakticky nič neriskujú. Ak sa vám páčil debut, máte tu ďalší poltucet nových coverov a ak vás originálne kompozície práve nechytia za srdce, nuž, máte tu aspoň poltucet nových coverov. Ja preferujem práve vlastné piesne.
Titulka má refrén ako z veľkej knihy a Run! by sa určite nestratila ani na albume Nightwish, a nie je to dané len hosťovačkou Marka Hietalu v nej. Naopak, výber prevzatých songov je minimálne diskutabilný. It’s A Sin od Pet Shop Boys je možno hit, ale gitary mu vôbec nepristanú. Na Cooperovu Poison by som tiež nesiahal, zato fenomenálne Separate Ways (Journey) a Alone (Heart) znejú so symfonickými aranžmánmi neuveriteľne, aj keď je zrejmé, že v prvom rade je to zásluha originálov.
Aby tých ženských vokálov nebolo málo, s piatym albumom sa hlásia aj okultní rockeri LUCIFER nazvaným jednoducho V. Ak mám byť úprimný, tak tú mániu okolo sedemdesiatkového bububu rocku som nikdy nepochopil. Ghost sú aspoň zábavní a radi akoby parodovali sami seba, ale až priveľa kapiel podobného radenia sa berie smrteľne vážne. Lucifer v tomto veľmi nevybočujú z radu, ale na novinke sa im predsa len podarilo napísať zopár chytľavých hardrockových songov, ktoré ste síce už určite niekde počuli (a pravdepodobne aj v lepšom prevedení), ale aspoň to nie je uši trhajúca nuda, ako to bolo na predošlej fošni. Maculate Heart má slušný odpich, podobne ako Strange Sister, ale inak je to opäť len miliónta variácia na už počuté. Ak niekoho tento prístup baví, smelo do toho, bude pravdepodobne spokojný. Asi v sebe majú niečo, čo z nich urobilo hviezdy, ale ja to tam nepočujem.
A napokon asi najväčšie prekvapenie, nezmari GREEN DAY. Legendárne punkové trio totiž prišlo na Saviors s najzábavnejším materiálom od čias American Idiot, čo bolo už pred 20 rokmi. Celý album neuveriteľne odsýpa, skladby pretekajú chytľavými motívmi a už dávno im je tesná punková škatuľka, Billie spieva o dušu, akoby bol o polovicu mladší – tu skrátka sadlo všetko presne tak, ako má. Tu naozaj neexistuje, že by si každý nenašiel to svoje.
Vypaľovačka Look Ma, No Brains! pôsobí, akoby vyšla v polovici deväťdesiatok ako soundtrack k nejakej teenagerskej komédii, hĺbavú a nežnú Goodnight Adeline by veľmi ochotne ukradol ktorýkoľvek z bratov Gallagherovcov, Corvette Summer má riff ako od AC/DC (nekecám!) a keď sa v krásnej balade Father To A Son ozve orchester, je vymaľované. A tak by sa dalo pokračovať o každej skladbe. Akoby Green Day vzali všetko, čo ich ako hudobníkov formovalo, ochutili to ingredienciami vlastnej kuchyne a naservírovali svojím fanúšikom tak, ako to už snáď ani nečakali. Lahôdka!
