S Helloweenom malo východné Slovensko metalový sviatok

V okolí košickej Steel Arény sa v sobotu 5. augusta zbiehalo množstvo ľudí v čiernych outfitoch. A to zvykne znamenať jedno – konanie veľkého rockového či metalového koncertu. V tento deň to nebola výnimka, pretože nielen Košičanov, ale aj ľudí z bližších či vzdialenejších miest prilákal do metropoly východu Hello-Feast.

Festivalový deň, ktorý sa mal povodne konať na futbalovom štadióne, odštartovala domáca kapela RAVENCLAW (kde na basgitaru hrá Tonka, manželka Kaia Hansena), ktorú sme, bohužiaľ, nestihli vidieť. Do arény sme vstupovali za zvukov piesne Fallen Angel kapely INDUCTION, ktorej súčasťou je aj syn Kaia Hansena Tim alebo bývalý gitarista Rage Marcos Rodríguez. Svoj set vyskladali najmä z minuloročného albumu Born From Fire, ale pridali napríklad aj skladbu Set You Free z EP The Power Of Power, ktoré oficiálne vyšlo len deň pred koncertom. Ich koncert sledovala už odhadom tisícka ľudí, ktorí nemali problém tlieskať a reagovať na výzvy speváka Craiga. 

Po technickej prestávke a epickom intre nabehla na pódium síce len trojica nemeckých hudobníkov, ale hneď jej bolo plné pódium. A tým nemyslím len veľkú osobnosť speváka a basgitaristu Peavyho Wagner alebo hrivu gitaristu Jeana Bormanna, ale aj silu skladby Ressurection Day, ktorou RAGE odpálili svoje vystúpenie. Končí Solitary Man sa Peavy pokúša o slovenčinu: ,,Ahoj, ako sa máš?” A publikum, ktoré je z neho už aj tak nadšené, je mu zrazu naklonené ešte viac. 

Počas vyhradenej viac ako polhodinky servírovali prierez svojou tvorbou cez Back In Time, My Way, End Of All Days, Straight To Hell, v ktorej Peavy ukázal, ako ľahko prinúti publikum spolupracovať, až po Don’t Fear The Winter, ktorú fanúšikovia poctivo odskákali, či Higher Than The Sky, ktorej úvod si dav odspieval sám.

Problém rozskákať a rozospievať publikum nemala ani ďalšia kapela. Veď happy metal ďalšej nemeckej partie Freedom Call rozhýbe asi každého. Kapela, v ktorej na začiatku hrával aj gitarista Helloweenu Sascha Gerstner, odštartovala svoju hodinku na pódiu s Union Of The Strong. Rad prišiel aj na Hammer Of The Gods, Freedom Call, ktorej riff ľudia spievali spolu s gitarou, či na Power & Glory, ktorej refrén ukázal, že repertoár tejto kapely Slovákom naozaj nie je cudzí.

Chýbať nemohla ani metalová hymna Metal Is For Everyone, pri ktorej cítite naozajstnú radosť, že patríte práve do tejto subkultúry, a zahrali aj Warriors či Land Of Light, pri ktorej skákali takmer všetci prítomní, ktorých bolo v Steel Aréne stále viac a viac. Happy metal párty kapely Freedom Call zase raz stála za to.

Po ďalšej prestávke na pódium vyšla diabolská diva s rohami a atmosféra oproti predchádzajúcemu veselému metalu o niečo potemnela. Fíni BATTLE BEAST to s Circus Of Doom rozbalili pekne od podlahy. Ostrý hlas speváčky Noory Loumiho sa hneď zaryl pod kožu. Ich nálož pokračovala so Straight To The Heart, počas ktorej začalo už aj premietanie na bočné obrazovky, a Familiar Hell, počas ktorej prítomných rozhýbala a od tej chvíle ich už kapela držala pevne v rukách.

Eye Of The Storm, Where Angels Fear To Fly, Bastard Son Of Odin,… Set odsypával a Noora každým pohybom dokazovala, že je skutočná metalová diva. Tucet piesní, z ktorých takmer polovica bola z minuloročného albumu Circus Of Doom, a metalový koncert vysokej úrovne ukončili King For A Day a Beyond The Burning Skies.

Pódium zahalila obrovská plachta s logom HELLOWEEN, aréna sa naplnila takmer do posledného miesta. Chvíľu pred pol desiatou sa na obrazovkách prehralo intro video, plachta spadla, na pódium pribehli hudobníci, o chvíľu nasledovaní aj spevákmi. Majestátna Skyfall už pre slovenské publikum nebola novinkou a všetci siedmi členovia Helloweenu sa pri nej hneď predviedli, keďže skladba ponuka individuálny priestor pre každého z nich. Keď plynule prešla do Eagle Fly Free, ktorej refrény spievala s Michaelom Kiskem celá aréna, padla na ľudí nielen nostalgia, ale aj prvá dávka konfliet.

Gitarista a spevák Kai Hansen sa prihovoril svojmu domácemu publiku aj po slovensky, čo vždy fanúšikov poteší, najmä keď Kaia, ktorý býva v Košiciach, už berú za svojho. Pri mikrofóne ho vystriedal spevák Andi Deris so skladbou Mass Pollution, ktorá je rovnako ako Skyfall z ich posledného albumu Helloween. Je zaujímavé sledovať, ako si členovia kapely pekne delia pozornosť publika tým, že vždy spieva niekto iný, delia si gitarové party, prechádzajú dopredu na vysunutú časť pódia a potom sa stiahnu do úzadia a keď nehrajú, tak úplne odídu z pódia.

Keď Andi zaspieval vetu ,,Make some noise”, teda urobte hluk, aréna burácala. Ale nie až tak, ako keď sa vrátil Kiske a spustil Future World alebo keď sa hlavného spevu opäť chytil Deris a bolo treba v silnej Power spievať melódiu aj s gitarou. Určite nielen mňa veľmi bavilo sledovať, ako všetci členovia kapely robia počas hrania kadejaké opičky, divadielka a rôzne vtipné interakcie medzi sebou. Také veci len tak nepredstieraš, tam musí byť skutočná chémia.

Po nadupanej Save Us sa pódium vyprázdnilo a Deris predstavil toho, kto to celé s Helloweenom vlastne začal. Kai Hansen napochodoval na pódium najskôr bez gitary, aby nás preniesol do čias Walls Of Jericho, kedy bol hlavným spevákom kapely on, a predviedol ho v medley hitov tohto albumu.

Po takejto naloží to chcelo trochu spomaliť tempo, tak na pódiu pribudli dve barové stoličky, na ktorých zaznela Forever And One (Neverland) ako duet Kiskeho a Derisa. Nádhernú atmosféru dotvárali svetielka mobilov, ktoré sa postupne rozsvietili nad hlavami návštevníkov. Pozornosť sa potom sústredila na sólujúceho gitaristu Saschu Gerstnera, ktorý plynule prešiel do skladby Best Time.

V ďalšom obrovskom hite Dr. Stein bolo znovu zaujímavé sledovať, ako si nielen speváci podelili party v jednej skladbe, ale aj traja gitaristi party v jednom gitarovom sóle. Potom Kai ohlásil, že nás čaká posledná skladba večera a odpálili How Many Tears.

Samozrejme, nebola naozaj posledná. Ked ľudia volali kapelu späť, obrovskej tekvici okolo bicích sa na zeleno rozsvietili oči a začalo hrať intro skladby Perfect Gentleman, ktorú Andi odspieval vo flitrovom saku a cylindri. Na pódiu ho potom vystriedal nielen Michael Kiske, ale aj “strážca siedmich kľúčov”. Počas veľdiela Keeper Of The Seven Keys je vždy magická atmosféra, hlavne počas refrénu alebo na konci, keď už publikum spieva len za zvuku Saschovej gitary, kedy kapela znovu postupne odchádza.

Ale ľudia neprestávali spievať, vedeli, že kapela ešte nepovedala, respektíve nezahrala všetko. A tak aj bolo. Helloween sa vrátili ešte na jeden hit, ten asi najväčší. I Want Out bola posledná radosť, posledná hra s publikom, kedy jedna strana spieva melódiu a druha vetu “I want out”, posledný výbuch energie sprevádzaný výbuchom diel s konfetami.

Nevadilo mi vidieť Helloween opäť po roku. Bolo to takmer totožné s koncertom vo Zvolenskej Slatine, a predsa o niečo silnejší zážitok. Neviem, či to bolo tým, že to bolo v uzatvorenom priestore, že Kiske nemal horúčku alebo že kapela bola zase o čosi zohratejšia a chémia medzi nimi citeľnejšia, no ten pocit, ktorý sa vám v tele rozleje po dobrom koncerte, bol o niečo blaženejší.

Setlist: Skyfall, Eagle Fly Free, Mass Pollution, Future World, Power, Save Us, Metal Invaders / Victim Of Fate / Gorgar / Ride The Sky / Heavy Metal (Is The Law), Forever And One (Neverland), Best Time, Dr. Stein, How Many Tears, Perfect Gentleman, Keeper Of The Seven Keys, I Want Out