Slovensko je pomerne malá krajina. Metalových kapiel tu ale máme neúrekom. V každej z metalových odnoží sa aj u nás nájdu kapely, ktoré sa svojou kvalitou neúnavne dožadujú svetovej pozornosti. Spomeňme aspoň Signum Regis či Within Silence a míľovými krokmi napredujúcich Eufory či Symfobiu. Silnými bojovníkmi v power/heavy/prog/symfonickej konkurencii sú minimálne na domácej pôde bez pochýb aj Anthology a Castaway. A ako obstoja v takejto konkurencii so svojou novinkou Past In Devotion Rožňavčania RENAISSENSE, ktorí už okúsili aj Wacken?
Nahrávku kapela vydala nezávisle začiatkom februára 2020 a nájdete na nej jedenásť skladieb. Po siedmich rokoch od vydania svojho debutu sa rozhodla fanúšikom pripraviť poriadnu nádielku nového materiálu. Vypočutie ich druhého počinu vám bez mála zaberie totiž takmer hodinu.
Intro, nesúce titul celého albumu, a nasledujúca Impatient ma vôbec nepresvedčili a mal som značné obavy. Klasický progrockový zvuk aj riff doplnil hlas speváka, ktorý znel (našťastie, len v tejto jednej piesni) akoby ho samého skladba nebavila. Zvuk klávesu vydarene podfarbujúci slohy sa tiež v čisto inštrumentálnych častiach stal nevýrazným a topiacim sa v spleti gitár. V sólových partoch sa zas nemastný-neslaný zvuk klávesu výrazne zlieval s frekvenciami gitár, čo značne ubralo skladbe na kvalite.
Podobné pocity som mal aj pri klávesovom parte v surovejších častiach piesne The Ray Of Shame. Inštrumentálna Retrospective From Negative sklamala monotónnym klavírom, kde sa jedna téma točila do omrzenia. Pritom party v spievaných skladbách sú oveľa bohatšie a pútavejšie…
V hodine hudobného materiálu sa, samozrejme, vždy nájde niečo, čo nebude úplne všetkým pochuti. Na druhej strane je tam množstvo priestoru na ukázanie silných stránok a kvalít kapely. A túto možnosť Renaissense využili. Musím oceniť, že všetci piati členovia kapely sú inštrumentalisti i vokalisti.
Growl by som síce v niektorých skladbách oželel, ale také ako The Ray Of Shame si bez neho neviem predstaviť. Široké viachlasy v Haze, Where Sleep Your Eyes pt. II či dospevy v The Great Fall sú však nenahraditeľné. Marko Hundža predviedol ako hlavný spevák svoje kvality vo viacerých skladbách, no najviac očaril svojou farbou v hlbokých hlasových polohách pri The Great Fall.
Veľmi pozitívna atmosféra ide však aj z rytmickej balady How Is My Honey?, kde sa Marko mihne okrem spevu aj s flautou. V plnej kráse tento nástroj ale ukáže až v záverečnej The Void. Tá má navyše ako jediná na albume trochu folkový nádych.
Gitaristi Ľubomír Sentpetery a Dávid Raškovský majú na svedomí okrem surových energických riffov v The Ray Of Shame a progresívnych častí vo Where Sleep Your Eyes Pt. II aj vydarené sólo s výraznou basou v pozadí a nádherný zvuk v úvode Haze, či príjemné sólo vo Where Sleep Your Eyes Pt. II. Klávesáčka Petra Bangóová upútala predovšetkým svojím sólovým partom v The Ray Of Shame.
Celkovo sa ale v najlepšom svetle ukázali všetci členovia kapely v rámci skladby The Great Fall, kde sa navzájom dokonale dopĺňajú. Tento epický kúsok s vlastným introm Icarus je bez pochýb najvydarenejším z celého albumu.
Renaissense akoby albumom Past In Devotion chceli niečo dobehnúť. Akoby si chceli po siedmich rokoch od vydania debutu dokázať, že nezaspali na vavrínoch a dokážu všetko, čo ktorákoľvek iná power/progmetalová kapela. Na svojej novej nahrávke použili množstvo zvukov, ktoré sa miestami zlievajú v nerozuzliteľnej spleti, kde sa poslucháč len ťažko zorientuje. Onálepkovať tieto časti ako progresívne by bolo alibizmom.
Našťastie, nájdu sa na albume aj tie skutočne progresívne. A nielen tie. Nájdete tam aj kopu zrozumiteľných zvukov, energických riffov a širokých refrénov s pútavými viachlasmi, ktoré sú pravdepodobne najväčšou prednosťou kapely. Tak či onak, menej je niekedy viac.
HODNOTENIE
