Tvrdú hudbu som začal vnímať niekedy na prelome tisícročí, čo je už zhruba 25 rokov. Dlhá doba. Pravda bolí a kríže tiež. Albumy, ktoré som vtedy vnímal ako horúce novinky, sa stali klasikami alebo sivými fľakmi v archívoch, no a vtedy začínajúce kapely už sú dnes starými harcovníkmi alebo dokonca zmizli z povrchu zemsko-pekelného. My, ľudia, starneme nedôstojne. My počas rokov mäkneme, hudba tvrdne… Alebo nie?
Ak mala tvrdá hudba pred rokmi niečo úžasné, tak to bola vyššia hodnota. Bolo niečo vzrušujúce na tom nemať vysokorýchlostný internet a objavovať novú hudbu pomaly, pomocou známych, webstránok a časopisov. Ale potom to znamenalo napríklad aj to, že som bol tak nadšený, keď som dostal album Demolition od Judas Priest, že som ho počúval dookola, hoci je to určite jeden z ich slabších počinov. Hodnota bola jednoducho iná. A to nehovorím o nelegálnom sťahovaní, ktoré prišlo neskôr. Keď sa človeku podarilo zohnať ,,empétrojky” cenného albumu a nenaplniť rodinný počítač vírusmi, bol to dôvod na búchanie (vtedy ešte detského) šampanského.
Keď však padne slovo ,,klasický album”, na ktoré obdobie myslíte? Na sedemdesiatkovú dominanciu klasického a prog-rocku, na osemdesiatkový klasický metal? Stále mi príde zvláštne, že by ako prvá asociácia pri slove “klasika” vyskočil napríklad album Toxicity od System Of A Down. Asi som stará duša, ale neviem to prijať. Je však fakt, že zatiaľ, čo sa história rocku rozširuje a obohacuje, vzniká stále viac a viac legiend. To je skvelé, lebo sa mi pred očami vynára idylický obraz škôlkara, ktorý sa v roku 2024 opýta rodičov, či nemôžu pustiť Napalm Death. A osobne si myslím, že to dá človeku do života viac než ísť napríklad za miništranta.
Druhá strana problému je to kvantum hudby a ,,obsahu” na sociálnych sieťach, ktoré súperí o náš čas, pozornosť a peniaze. Prečítať si hudobný časopis je predsa len menej chaotická vec než náhodne sledovať internety počas globálnej krízy, inflácie a spoločenského rozpadu. Možno za to, že sme niekde tej hudbe prestali sledovať roky, čiastočne môže práve internetová éra. Tá zjednodušila šírenie hudby, ale zároveň znížila jej hodnotu. Už to nie je až taká vzácnosť. Ale ako povedal jeden múdry muž, citujem: ,,Na kieho boha sú ti kryptomeny, keď si nepočul Master of Puppets?”
Ibaže Master Of Puppets, to už je naozaj dávno. Vtedy som ešte nebol na svete. Odvtedy sa veľa zmenilo a vzniklo kvantum novšej, modernejšej a kvalitnej hudby. Lepšej? To je subjektívne. Ale významnej určite. A možno som, ako človek vychovaný na klasických rockových klenotoch, kedysi ohŕňal nos nad nu metalom či metalcoreom, teraz ich uznávam. Sú súčasťou rockového UNESCO. Aj keď sme mnohí stará škola, pre budúce generácie by sme mohli zachovať čo najviac. Hudobne aj všeobecne. Lebo ak tak neurobíme, hrozí, že sa z nich stanú, prepytujem, miništranti.
