Je leto, rok 2044. V Bratislave sa práve koná otvárací ceremoniál prvých olympijských hier na slovenskej pôde. Prvé návrhy hovorili o epickom trojhodinovom predstavení krajiny od Samovej ríše cez SNP až po vstup do otvorených európskych dverí. Akurát to dali robiť elitnej cyperskej schránkovej firme, ktorá akosi záhadne zmizla, takže výsledkom je deväťdesiat minút zlepených na kolene. Po úvodnom bloku folklórnych tancov však prichádza zlom. Je čas na rock. Strih. Kamera na strechu bratislavského Auparku, kde vajatavým krokom vystupuje Maťo Ďurinda s hrivou hnedých vlasov.
“Je to parochňa? Však má už po osemdesiatke…” pýtajú sa ľudia pri obrazovkách. Aj olympijská reprezentácia Bhutánu začína dvíhať obočie pri nútenom rande so svojím mestom, ale čoskoro sa veci zmenia. “Ahojte, rockeri!” hovorí Maťo a spustí nový song Bojuj o zlato, ktorý znie úplne rovnako ako všetky nové songy od Tublatanky za posledných 30+ rokov. Na pyrotechniku neostal rozpočet, ale presne dvadsaťsedem prskaviek robí maximum, aby umocnilo atmosféru a odviedlo pozornosť od niečoho, čo dosť pripomína playback.
Milióny ľudí v zahraničí sledujú toto trojakordové divadlo a v podstate Slovensku fandia. Olympiáda v takej malej krajine, ktorá musela narýchlo dobudovať infraštruktúru a stále dokonca nemá ani diaľnicu medzi dvoma najväčšími mestami… Ale nevzdala sa a teraz nám ukazuje, ako to vedia odpáliť slovenskí rockeri. Čo na tom, že dve tretiny olympiády sú v Česku a Maďarsku, teraz je to o nás. Diváci pokyvkávajú hlavami, zatiaľ čo im komentátori cez anemické rytmy vysvetľujú, že táto časť programu symbolizuje prechod Slovenska od socializmu cez ťažké 90. roky až do novej, slobodnej éry v EÚ. Domáci aj zahraniční tomu skoro veria.
Ale aby sme na Slovensku nekopírovali len ceremoniál z Paríža 2024, kamera v drone sa pohybuje smerom ponad vokálne dusiaceho sa Maťa Ďurindu a lámaná angličtina (ten istý hlas, ktorý v angličtine ohlasuje najbližšiu železničnú stanicu vo vlaku) oznamuje údajne druhú najväčšiu slovenskú rockovú legendu. Vidíme tematický prelet ponad Dunaj a na Hlavnom námestí berú nástroje do rúk členovia skupiny Para.
“Toto je čo?” znie z obývačiek.
“Však ich hrali na rockovom rádiu!” znie odpoveď, ktorá asi väčšine stačí. Alebo nemajú energiu argumentovať. Pri Pare už na žiadne poriadne svetlá ani pyrotechniku nezostal čas ani priestor.
Konzervatívne kruhy však zastrihajú selektívne počujúcimi ušami, pretože sa v obraze objavuje exprimátor Bratislavy Matúš Vallo. Trošku nemotorne kývne do kamery predtým, než sa oprie do ledva počuteľných strún svojej basgitary.
“Videli ste to?! To vyzeralo ako satanský pozdrav! A teraz dokonca ten druhý povedal, že má pocit masového vraha! Toto chceme?” Pobúrené komentáre na sociálnych sieťach pribúdajú v reálnom čase, zatiaľ čo reprezentácia Bhutánu vyťahuje mimo záber zo šušťákových kombinéz slúchadlá. Kým si ich však stihnú založiť, ešte párkrát si k niekomu líha akási žena nahá a jeho to preč ťahá a zrazu je koniec. Kratučké hudobné číslo, ktoré ukázalo, že Slovensko je pyšné aj na svoju modernú rockovú scénu. Medzinárodná súťaž môže začať vo veľkom slovenskom štýle.
(Vystúpenie kapely Gojira na otvorení OH v Paríži bol pekný moment pre všetkých fanúšikov metalovej hudby. A ukazuje to, ako veľmi akceptujú vo Francúzsku rôzne formy národnej kultúry, ktoré vedia provokovať aj vzbudiť reakciu. A, samozrejme, osočenia zo satanizmu. Musel som preto skúsiť napísať text, či by sme o 20 rokov niečo takéto dosiahli aj tu. Odpoveď? Nuž… Ah ! Ça ira, ça ira, ça ira.)
