Pôvodne som chcel písať o niečom úplne inom, ale jedna nenápadná instagramová reklama mi zmenila plány. Týkala sa kapely Kabát a obsahovala slová ,,muzika pre tvrdých chlapov”. Nebudem však haniť Kabát a ich poľnohospodársky bigbít, ako hudba je to úplne OK. Skôr ide o druhú časť tejto frázy. Tvrdí chlapi? To je čo za mytologické kreatúry? A prečo, pre zmilovanie satanove pokropené telesnými tekutinami Lemmyho Kilmistera, majú počúvať Kabát?
Rozumiem, že to je marketingová fráza. Ale skúsme sa pri nej pristaviť. Rocková sféra je vnímaná ako mužská záležitosť a tiež záležitosť, na ktorej si niektorí muži tradične potrebovali mastiť ego. Ako veľmi to však platí v roku 2024.
Od hypersexuálnych rockových hviezd cez nepriestrelných virtuózov až po (nasilu) kontroverzné postavičky, naša hudba obsahuje veľa archetypov, ktoré mladému mužovi so semä prýštiacim na mozog môžu učarovať. A to je v poriadku. Podobne to majú aj iné hudobné štýly. Ale netvárme sa, že fanúšikovia rocku alebo metalu sú akokoľvek mužnejší (nech to znamená čokoľvek), nekompromisnejší, viac ,,alfa”, s viac navretou žilou na čele a podobne. Lebo vždy, keď niekto povie ,,muzika pre tvrdých chlapov”, moja prvá asociácia je Maťo Ďurinda a jeho ,,ahojte, rockeri”… Čo nie je práve injekcia testosterónu.
Samotní ,,tvrdí chlapi” pripomínajú taký dedinský stereotyp. Zatiaľ, čo sa o nich hovorí, sa o to menej hovorí o ,,tvrdých ženách”, ktoré asi majú sedieť doma, variť a žehliť. A čo majú pri domácich prácach počúvať tvrdé ženy? Kittie, Nervosa, Crypta, Asagraum, Konvent, Castrator? Či tiež Kabát, nech sa vyrovnajú chlapom? Celá táto rovnica tvrdá hudba = mužnosť je stále priam smiešna, ale napriek tomu ju niektoré médiá (napríklad komerčné rockové rádiá) rady držia pri živote úpenlivejšie než Mötley Crüe svoje pokusy o udržanie integrity.
Teraz však nejdem sociologizovať o tom, že mužnosť je hovadina a že spomínaný tvrdý chlap je podľa všetkého totálne jelito. Priznajme si však, že rocková a najmä metalová scéna neraz pripomínajú partiu tínedžerov – berú sa extrémne vážne a veľa napínajú neexistujúce svaly až na hranicu seba-paródie. Trúfam si povedať, že sme sa posunuli. Od Manowar v kožených dupačkách sme niekde pri vedome drbnutých Nanowar. Od Euronyma a Mayhem sme sa presunuli k tancujúcemu Abbathovi. Akoby sme podvedome lepšie vedeli, čo treba brať vážne a čo nie. Viete, čo robia tí údajní tvrdí chlapi? Neberú tých Manowar vážne a majú ich v playliste vedľa Kate Bush, Dying Fetus a Vengaboys. Tvrdý chlap sa cíti slobodný a má na háku.
Stereotypné zobrazovanie rockovej a metalovej hudby postupom času absolútne stráca na presnosti. Koža, cvoky a napnuté svaly rockových hviezd o pár dekád neskôr vyznievajú hlúpo, pokiaľ nie sú brané s poriadnou dávkou sebairónie. Niektoré tradície, ktoré možno v 70. a 80. rokoch platili, už nie sú úplne aktuálne a treba ich tak trochu testovať. Takže ak stretnete niekoho, kto započuje Kabát a bude tvrdiť, že je tvrdší ako bukové drevo po viagre, zvážte, či si nezaslúži provokácie a nejaký poriadny hip-hop. Alebo Vengaboys. A ak to nedokáže zniesť, viete čo? Je to viac Maťo Ďurinda než tvrdý chlap.
