Pred niekoľkými dňami som si zašiel na koncert extrémistov Cradle Of Filth, kde hrala aj formácia Wednesday 13. Síce už mám po tridsiatke, takže každý koncert mám kapacitu asi na pol hodiny kývania hlavou, kým ma sekne, ale koncert som si užil, výkony kapiel boli veľmi dobré a aj návštevnosť bola uchádzajúca. A práve tam som si uvedomil, že vekový priemer koncertov, ktoré navštevujem, je dosť rôzny.
Na progresívnom rocku a heavy metale býva viac postarších ročníkov, na extrémnom metale som priemerom ja a na Ghost alebo Slipknot som mal pocit, že je mojou povinnosťou okolitým ľuďom ošúpať mandarínku. Rock je 100% multigeneračný.
Myslím, že nie som sám, kto si zažil prvý rockový alebo metalový zážitok ešte v detskom veku. Taký koncert Iron Maiden vám v desiatich zmení život. A určite si pamätáte na ten úžasný pocit. Prečo ho teda nedopriať aj iným? Možno je v publiku aspoň jedno dieťa, ktorému sa práve navždy pretočili kontrolky v mozgu.
Preto ma tešila spomínaná kombinácia Cradle Of Filth a Wednesday 13 – na jednej strane temný metal, na druhej strane mierne vulgárny,,shock rock” s veľkým sebavedomím. Bolo zjavné, kto z publika prišiel na ktorú kapelu, ale bavili sa všetci. Či už sme na druhý deň mali školu alebo robotu, bol to ten druh rána, kedy krivkáte s úsmevom, zachrípnutým hlasom a zvonením v ušiach. A po tridsiatke aj so sexuálnou vidinou ortopedického goliera. A možno odtiaľ nejaký tínedžer odišiel ako iný človek.
Kedysi som takúto ,,multižánrovosť” nemal v láske a pohŕdal som kapelami, ktoré patrili na vekovo mladšie scény. Však keď idem na thrash metal, čo mi tam má robiť nejaký -core, nie? Nuž, idiot. Zato, že som mal jasnú predstavu, čo chcem počuť, som so založenými rukami čakal na hlavnú hviezdu večera. A pritom ten večer nie je o mne, ale o zážitku, z ktorého si každý môže niečo zobrať. Kto najviac? Ako znie často citovaná hláška zo Simpsonovcov: ,,Myslite na deti! Mohol by niekto myslieť na deti?” Ak na koncerte odletí aspoň jeden dekel, komukoľvek, misia je úspešná, pričom práve mladí ľudia sú tí, ktorých to môže zomlieť a o 20 rokov budú zadarmo a radi písať stĺpčeky pre webziny. My, starí mrzutí dromedári, čo vidia kapelu šiestykrát, už šok do systému nepotrebujú.
Na scéne budú existovať tzv. ,,gateway bands”, ktoré mladých ľudí lákajú. Niektoré pretrvávajú, ako spomínaní Ghost, Slipknot či Rammstein, niektoré sú skôr ,,trendy”. A hoci sa nemusí každému páčiť, ako znejú a vyzerajú, dôležité je, že vyvolávajú reakciu najmä u náhodných okolopočúvajúcich. Preto sú teátro, menšie pózovanie aj marketingové schémy tak dôležité. Možnože nutné zlo, ale keby bolo všetko iba o hudbe, tak rock n‘ roll už dávno neexistuje a hlási sa k nemu maximálne tak Šláger TV.
Aj keď je veľa kapiel, ktoré hudobne nemusím, som nesmierne rád, že existujú, aj keď nie sú pre mňa. Tvrdá hudba je totižto ako lievik – niekto začne aj skončí pri Slipknote, trochu menej ľudí si pustí Amon Amarth a Behemoth, niekto objaví Sanguisugabogg a dole pri funeral doome ostane šesť ľudí a jeden foxteriér. Vrátiť sa odtiaľ ku komerčnejším či trendy veciam môže byť dlhá cesta. Ale budúcnosť je zaručená, lebo deklíky lietajú. Ja si môžem zatiaľ tisíckrát pre seba povedať, že Babymetal je hovadina a stojí proti všetkému, čo robí tvrdú hudbu dobrou, ale kto sa ma pýtal? Nikto. Lebo niekto myslí na deti.
(P.S.: Práve som si uvedomil, že záver tohto článku má okrem zjavnej pointy aj druhú, a síce, že fanúšikovia Babymetal myslia na deti v… podstatne úchylnejšom zmysle. Chcel by som, aby to tak nebolo, ale dosť pochybujem.)
