Festivalová sezóna je pre mňa zvláštnym obdobím. Nemám rád leto, nemám rád ľudí a alkoholu vypijem málo. Moja konšpiračná teória znie, že všetci, čo si “užívajú leto”, nie sú ľudia, ale kolonizátori z Venuše. Ale mám rád hudbu, takže sa raz za rok objavím niekde medzi kempujúcimi vlasáčmi a zdieľame viacdňový hudobný únik z reality v halucinogénnom opare toi-toi uličky. Iste, som starý a zhýralý, preto sa snažím nájsť dostatočnú úroveň komfortu, ale vždy idem za hudbou.
Preto veľa metalistov trochu váha, keď sa stretne so zjavne komerčnou kapelou. Na festivale som napríklad toto leto videl Ghost – zlatého retrievera rockového a metalového sveta. Ich tvorba je prevažne hraná na efekt a asi žiadna rocková kapela nechce byť nazvaná, že je “ňuňu a zlatá”, ale Ghost sú. A odpustíš im veľa, ako tomu šteniatku – aj to, keď ti rozžuje papuče, aj to, že Ghost znejú ako Abba, ktorá nahráva znelku do Scooby Doo. Každopádne, tú inzultáciu mojej inteligencie im odpustím, lebo proste… Veľa songov ma baví. Fanatikov boli na festivale tisíce, súdiac podľa množstva ošúchaných prepotených rifľových viest s nášivkami. Nebol som sám a aj na Ghost som sa cítil ako na metalovom festivale.
O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som tento rok vystupoval na Pohode a nedokázal som pochopiť, čo tam tí ľudia vlastne celú dobu robia (mínus nejaký koncert Rozporu, ktorý ale predsa nemôže trvať tri dni). Dokonca, keď som ráno prišiel na festival, videl som niekoľko dvojnožcov BEHAŤ. Dobrovoľne, rekreačne. Čo sú toto za tvory? Sú vôbec svojprávne? S veľkou dávkou irónie som skoro usúdil, že takéto obscénnosti naozaj musí platiť nejaká zahraničná ambasáda. To sa nevedia spotiť v circle pite ako normálni blázni? Menší kultúrny šok na Pohode mi však ukázal, že svet rockových a metalových festivalov je jednoducho viac fanúšikovskejší. To ma teší.
Pohoda je mainstream – a na tom nie je nič zlé. Akurát je jej úlohou osloviť čo najväčšie spektrum ľudí. V programe je pop, hip-hop, elektronika, diskusie, rock, folk, kabarety a neviem, čo ešte. To je ako lojalita ku značke – kým má Pohoda svoje renomé, budú na ňu chodiť ľudia. V programe festivalov, na aké chodím ja, je s menšími výnimkami iba metal a pivo. Myslím, že to dokazuje jednu vec, a to je úroveň vášne rockových a metalových fanúšikov. Žiadna značka, proste ideme za burácajúcou hudbou.
Táto vášeň sa v súčasnom svete hľadá ťažko a bol by som rád, keby prežívala ešte dlho. Ide o životný štýl. Aj v roku 2023 na festivaloch stretávam ľudí, ktorí zažili koncerty z 80. rokov a vedeli by vám do dvoch hodín dodať 10-stranovú esej o kultúrnom význame ich obľúbenej kultovej kapely. Takýto človek nepôjde “na Pohodu, lebo na Pohodu sa jednoducho chodia ľudia ukázať”. A už vôbec, v žiadnom prípade, nejde na festivale o pol ôsmej ráno dobrovoľne behať. Má úroveň. Ako správny fanatik.
Domnievam sa teda, že intenzita fanúšikovstva, aká je vo svete rocku a metalu, udržiava našu scénu nažive a odlišuje nás od mnohých iných. Pri všetkej úcte, neviem si predstaviť fanúšikov Taylor Swift, ako hľadajú v undergrounde novú popovú senzáciu. Oni čakajú, kým ju niekto pre nich vyrobí. A možno je to iba jednoduchá, skromná myšlienka tohto stĺpčeku, ale vášnivých šialencov ako my by mohlo byť na svete viac. Možno som melodramatický, ale napriek slnku, prachu a davom, keď na festivale vybehne na pódium jedna z mojich top kapiel, cítim sa ako doma. My vlastne nechodíme na festivaly, ale na rodinné oslavy, kde všetkým hrabe rovnakým spôsobom. A dokonca máme aj malého rodinného ňuňu kvázi-satanistického zlatého retrievera. Keď šteká, znie trochu ako Abba.
Foto: Imrich Pluhár
