Rok 2023 nie je jediná vec, čo je práve na konci. Kapela Kiss v decembri dokončila svoje (nie prvé) rozlúčkové turné s názvom The End Of The Road a neoficiálne zavesila mejkap aj pódiový cirkus na klinec. Akurát nie úplne. Šou musí pokračovať, však? Aj keby z neba padali single druhého Desmodu, hudba sa hrať bude aj bez zaslúžilých pánov z Kiss. Ďakujeme, ctíme si vás, zaslúžite si oddych. Ale to by nesmeli byť oni.
Kiss, to boli vždy najmä Paul Stanley a Gene Simmons. Zatiaľ čo Stanley reprezentuje viac hudobnú stránku kapely, Gene Simmons bol vždy tvárou biznisu a tiež tak trochu… ako by som to… no hovado. Prípady prehnane obchodného egoizmu sú dobre zdokumentované (jeden prípad za všetky – Simmons si chcel registrovať populárne gesto paroháča ako obchodnú známku). No a po ukončení rozlúčkového turné Kiss oznámili, že vlastne nekončia. V roku 2027 by mali vystupovať ako virtuálne postavy. S tým istým mejkapom, ale pravdepodobne s digitálne nastrelenými vlasmi a štúdiovým zvukom. Prosto virtuálna realita. A viete, čo je zaujímavé na virtuálnych koncertoch? Sú za skutočné peniaze.
Gene Simmons totižto chce vaše prachy aj na svojom dôchodku. Platiť nie je problém, veď na koncepte “kapela vydáva albumy a hrá koncerty -> zaplať za ich hudbu” nie je vôbec nič zlé. Ale akú hodnotu majú Kiss bez živej hudby, na ktorej si vybudovali kariéru? Však ich prelomový album bol živák! Možno som stará škola, ale rock n‘ roll hraný štyrmi ľuďmi na pódiu – možno s chybami, ale s masívnym nasadením a vervou – nie je to isté ako pódiová šou. Podobne ako predvolebné billboardy nie sú to isté ako to, čo politika.
Samotné virtuálne koncerty sú trochu podivnosť, ale dajme tomu, že majú význam. Napríklad taká ABBA po reunionovom albume v roku 2021 vystupovala len virtuálne. Ale aspoň to bolo pri príležitosti nového albumu, po dlhej pauze a inak by asi nevystupovali vôbec. Kiss ale mali v podstate neprerušovanú päťdesiatročnú kariéru. To je úctyhodné. A rovnako úctyhodné je aj vedieť, kedy skončiť a s úctou prenechať pódium Gho… Pardon, mladším kapelám, čo sa hrajú na podobnom piesočku. Namiesto toho sa však Kiss zahnali lopatkou a nastavili kýblik priamo k vašim peňaženkám.
Fanúšikovia Kiss však do kýblika niečo dajú, sťaby babky do kasičky, lebo to brali vždy. Otázkou ostáva, ako veľmi sa dá ešte po tomto turné o Kiss hovoriť ako o kapele. Je radosť sledovať, ako rocková hudba (ako forma umenia) prežíva dlhšie ako ľudia. Umenie totižto ostáva a v niektorých prípadoch umelca prežije. Ale tak, ako nikto príčetný nechce ďalší obraz od Rembrandta, nikto príčetný nebude o 50 rokov chcieť nový album Kiss.
Alebo áno? Lebo nielen umenie prežíva dekády až storočia. Značky to dokážu tiež. Napríklad taký McDonald’s už to ťahá viac než 80 rokov. Ale nie kvôli svojmu tvorivému tímu. Ľudia do McDonaldu chodia kvôli značke (a marketingu), nie kvôli tomu, že im v roku 1974 jeden démonický pracovník s mejkapom fantasticky vysmažil hranolky. Kiss svojím ne-dôchodkom oficiálne priznali, že sú McDonald’s a nie Rembrandt. Doteraz sa aspoň tvárili, že je fajn mať kúsok z obidvoch.
Ale je to tak ako s fast-foodom. Raz za čas je to fajn, ale každý deň je to dosť nezdravé, dosť drahé a v konečnom dôsledku na vás nezarába kuchár alebo farmár, ale vzdialený človek v obleku. Či už pod slovom “oblek” chápeme košeľu a sako alebo mejkap a futuristický kostým na platformách, to je už jedno. “Rock and roll all nite”? Sa ti povie, keď vstaneš a máš zarobené, Gene.
