Len prednedávnom som na týchto stránkach podpichoval koniec-nekoniec kapely Kiss a ajhľa, máme tu ďalší podobný prípad. Slayer sú naspäť po tom, ako oficiálne ukončili svoju protináboženskú križiacku výpravu a gitarista Kerry King ohlásil svoj sólový projekt, vrátane koncertov. Iste, je to zrejme len na malé množstvo koncertov, ale… Slayer sú v roku 2024 späť. Sťaby istá osobnosť, čo raz povedala: ,,V roku 2014 už politike nebudem”.
Nejdem však opäť filozofovať o tom, ako vlastne majú legendy končiť. Po jemnom návrate Slejeru a nadchádzajúcom konci brazílskej legendy Sepultura, ktorá vyráža na posledné turné, som si uvedomil, akým dôležitým palivom rockovej a metalovej scény je dnes nostalgia. Po hudobnej explózii v 70. a 80. rokoch sa niekoľko generácií fanúšikov emocionálne naviazalo na kariéry legiend a žijú s nimi. Akurát na rozdiel od väčšiny popových instantných polievočiek, tie rockové sú naozaj trvanlivé.
Kapiel, čo sú aktívne a úspešné 30 a viac rokov nie je úplne málo. Však taký Kurt Cobain už tu s nami nie je približne tak dlho. Podobne starých fans žije ešte viac – v rôznom štádiu ošúchanosti rifľových viest aj organizmov, ale aspoň žije. A všetci spomínajú na,,staré dobré časy”, keď vyšiel Reign In Blood. Aj ja. A pritom som nebol ešte nažive.
Môžeme nadávať na kapely, čo spravia veľké rozlúčkové turné a potom sa vrátia, ale zároveň platí, že sa vracajú, lebo si nevieme predstaviť život bez nich. Preto trochu dúfame, že Iron Maiden budú ešte koncertovať dlhé roky, že Slayer to ešte potiahnu a že Ozzy vyzdravie, hoci by podľa všetkých odborných dát mal byť asi pätnásťkrát mŕtvy. Nevieme sa pohnúť do nového sveta, kde tieto kapely budú existovať výlučne ako spomienka a ako dielo, ktoré nám zanechali. Je to taký miniatúrny štokholmský syndróm (a ak ste fanúšikom melodického death metalu, tak göteborský) – vieme, že vek zabraňuje legendám byť na vrchole, ale zároveň ich velebíme, lebo to potrebujeme. A spätne si povedzme – tie posledné albumy Slayer či Black Sabbath boli prinajlepšom… celkom OK. Boli fľaškovým bažantom, keď si mal chuť na čapovanú Plzeň.
Ale je to OK, lebo ideálne mohli byť iba v našich predstavách. Občas pri tomto spiatočníckom snívaní prekonávame realitu. Však prečo by sa do Sepultury nemohli vrátiť Cavalerovci? Prečo by Guns N’ Roses nemohli ešte raz vykopnúť dvere rockového sveta, ako pri svojom debute? Lebo niektoré vlaky už odišli a z prevádzkových dôvodov je ďalší Appetite For Destruction odrieknutý. Rozumiem strachu, že scéna bez týchto pojmov bude vyzerať a znieť inak, avšak verte tomu, že budeme v pohode. A tak, ako ľudia stále počúvajú Mozarta, budú počúvať aj Iommiho. Možno menej snobsky, ale rozumiete mi.
Konzervatívci sú ľudia, ktorí chcú zachovať to tradičné, často preto, lebo majú strach z toho, čo príde. A radšej si vybrať niečo, čo poznáte. Čo však mnohí nechápu, je to, že zmena sa nepýta, či sme s ňou v poriadku. Slayer nemusia nikomu nič dokazovať a ak si ešte zahrajú, alebo ak chcú skončiť, právo rozhodovať majú iba oni – aj keby sa milióny vlasatých handier na kolenách plazili.
Toto je teda menšia výzva pre všetkých nostalgikov a tradicionalistov. Nikto vám nebráni vracať sa k tomu, čo považujete na najlepšie v histórii, ale s každým dňom sa budete vracať ďalej a ďalej od súčasnosti. Hovorím ešte o hudbe? Vlastne ani neviem.
