Nedávno sa nám naskytla príležitosť porozprávať sa s gitaristom čoraz populárnejšej talianskej parodymetalovej partičky NANOWAR OF STEEL. S Mohammedom Abdulom sme sa bavili o mnohých veciach. Napríklad o maskotovi kapely a umeleckých menách jej členov, spomenuli sme staršie skladby aj nový album, rôznych hostí a aj pána pôsobiaceho v kapele s veľmi podobným názvom.
Parody metal nie je úplne bežný žáner. Niektoré kapely majú pár skladieb, ktoré sa dajú označiť za parodické, ale takých, ako ste vy, je dosť málo. Zakladali ste kapelu už so zámerom hrať parody metal?
Na začiatku sme sa chceli len sami zabaviť. V Taliansku je totiž tento druh muziky veľká vec. V dobe, keď sme začínali, boli v Taliansku skutočne veľké parodické formácie, avšak v iných žánroch než metal. Všeobecne hrali skôr rock alebo pop. Ale určite sme nezačínali so žiadnym obchodným zámerom. Prosto sme sa chceli baviť, hovoriť kraviny a vkladať ich do hudby. Nebrať sa príliš vážne. Po pár rokoch sme si ale všimli, že celá vec naberá na veľkosti, a tak sme sa to rozhodli začať robiť profesionálnejšie.
Všeobecne je parody metal dosť zriedkavý, no napriek tomu sa vo svete dá nájsť veľa zaujímavých kapiel, ktoré ho hrajú. Dosť dávno s tým začali napríklad Massacration z Brazílie. Ľudia nám často pripomínajú, že práve oni hrali parody metal ešte pred nami. V skutočnosti bolo mnoho kapiel hrajúcich pardy metal pred nami aj v Európe. Akurát, že takúto muziku zvyknú kapely robiť vo svojom materinskom jazyku. Napríklad J.B.O. z Nemecka, Ultra Vomit z Francúzska alebo Gigatron zo Španielska. Všetky tieto kapely spievajú vo svojich rodných jazykoch. My sa snažíme robiť to isté, ale v medzinárodnejšom duchu. Preto texty dávame do angličtiny a mnohých ďalších jazykov.
Tým si už vlastne načal aj moju ďalšiu otázku. Ľudia môžu vo vašej muzike počuť viacero rôznych jazykov. Okrem angličtiny a taliančiny sú to napríklad španielčina a nemčina, ale najviac ma prekvapila chorvátčina v piesni Kitograd. Prečo ste použili zrovna tento jazyk?
To je práca nášho basgitaristu, ktorý je génius, čo sa týka jazykov. Hovorí asi desiatimi jazykmi a niekedy mám pocit, že nás nominujú na guinnessov rekord za počet jazykov použitých na jednej nahrávke. Študoval španielčinu, nemčinu, ruštinu, srbčinu, chorvátčinu a dokonca aj arabčinu a hebrejčinu a skutočne ovláda skoro všetky jazyky na svete okrem čínštiny a ďalších východných jazykov. Navyše je veľkým fanúšikom balkánskej histórie. Takže to bol on, kto chcel urobiť pieseň v tomto jazyku a my sme sa rozhodli, že to tak zaspievame. Ale ja netuším, o čom spievame. Nerozumiem ani slovo z toho textu. Viem iba, že Kitograd je niečo ako mesto vtákov a to je tak všetko.
Vaša diskografia obsahuje aj piesne so zaujímavými hudobnými hosťami. Spomeniem Fabia Lioneho, Thomasa Winklera, Madeleine Liljestam, Joakima Brodéna a ako zlatý klinec Michaela Starra. Ak sa nemýlim, skladba Uranus existovala už skôr a bez neho ako hosťa. Prečo ste sa rozhodli nahrať túto pieseň znova s Michaelom?
Keď sme nahrávali Uranus, mysleli sme na to, aké by bolo skvelé nahrať to s kapelou Steel Panther. Je to skladba úplne v ich štýle aj čo sa týka muziky, aj čo sa týka humoru. V tom čase sme ešte ale neboli vo vydavateľstve, nemali sme žiadne kontakty a teda ani žiadnu šancu sa skontaktovať s kapelou ako Steel Panther. Ani sme to neskúšali. Keď sme sa dostali do vydavateľstva Napalm Records a rozhodli sme sa urobiť reedíciu albumu Stairway To Valhalla, dostali sme od ľudí z vydavateľstva informáciu, že vlastne máme šancu skontaktovať sa so Steel Panther. Povedali sme si, že by bolo super tú skladbu s nimi nahrať nanovo. Skvele by to šlo dokopy. Robiť novú pieseň v rovnakom duchu by bolo asi zbytočné. Najsprávnejšie podľa nás bolo zobrať tú pieseň takú, ako bola a urobiť ju tak, ako mala byť urobená už na začiatku. Splniť si sen. A stalo sa. Skontaktovali sme sa s Michaelom a on bol taký dobrý, že nám poslal nahrávky spevu a aj videá, ktoré sme použili v klipe. Sme veľmi vďační kapele Steel Panther a Michaelovi, ktorý odviedol skvelú robotu.
Rád by som spomenul aj ďalšiu z vašich starších piesní. Metalistom ste dali obrovský dar v podobe ich prvého vlastného letného hitu – Norwegian Reggaeton. Ako vznikol tento nápad?
Nad tým, že vydáme pieseň v štýle reggaetonu, sme uvažovali už roky pred tým, než Norwegian Reggaeton vyšiel. Dlho nám nič konkrétne neprišlo na rozum. Čas utekal a všimli sme si, že tento žáner naberá každým rokom na intenzite. Každé leto sme boli vystavovaný reggaetonovým melódiám, ktoré sa vedeli zažrať do uší a či sme chceli alebo nie, museli sme ich počúvať hodiny a hodiny. Vtedy sme povedali dosť! Stačilo! Metalisti si tiež zaslúžia skladbu, ktorú môžu každý rok počúvať celé leto. Odtiaľ vzišiel vlastne celý nápad. Chceli sme zrovnoprávniť metalistov s ostatnými ľuďmi a dať im rovnakú možnosť byť prenasledovaní reggeatonovou piesňou.
Váš najnovší album Dislike To The False Metal vyšiel len nedávno. Aké sú naň zatiaľ reakcie?
Nejaké reakcie sme už zaznamenali a fanúšikovia boli celkom spokojní. Samozrejme, videli sme aj pár čudných a nahnevaných reakcií. Dokonca sme sa stretli s názorom, že je to najhoršia nahrávka, aká kedy vyšla. Ale títo ľudia majú sklony kritizovať všetko, čo urobíme. Ale to je v poriadku. Ak sme niekoho sklamali predtým, myslím, že ho sklameme vždy. Inak sú reakcie fanúšikov veľmi dobré. Video ku skladbe Pasadena 1994 malo 500 000 zhliadnutí za necelé dva týždne, čo je pre nás obrovská vec. Uvidíme, ako sa ešte album uchytí. Vynaložili sme pri jeho tvorbe veľkú snahu, takže sme, samozrejme, trochu citliví pri reakciách naň, ale dúfame, že si ho všetci zamilujú.
Tento album je veľmi rozmanitý. Prešli ste cez stredoveký folk, mexický folklór, symfonický metal, power metal, heavy metal, sú tam náznaky neoklasicizmu, môžeme tam nájsť disco, pop-rock a moje obľúbené jazzové boogie časti. Aby som bol úprimný, znie to ako výberovka rôznych interpretov naprieč žánrami. Ale stále sa tam dá nájsť niečo, čo skladby predsa len spája do jedného celku. Bolo ťažké urobiť takýto album? Bola to pre vás viac námaha alebo zábava?
Je to trochu zložitá otázka. Sú to vlastne dve otázky v jednej. Odpoviem takto: Bolo dosť náročné dosiahnuť, aby skladby zneli aspoň trochu rovnocenne. Nemali sme ani v pláne, aby tak zneli úplne, pretože, ako si povedal, v rámci nahrávky sa vystrieda množstvo rozličných žánrov. A ako pri všetkom, aj táto minca má dve strany. Na jednej strane sa môže človek cítiť trochu dezorientovaný. Pre poslucháča môže byť náročné držať krok s nahrávkou, ktorá sa vo svojom priebehu takto výrazne mení. To je asi negatívum. Ale pozitívne je, že počúvate niečo, čo je úplne nové. Snažíme sa neopakovať samých seba koľko to len ide. Vzali sme vlastne niečo, čo je pre nahrávku v podstate zlé a snažili sa z toho urobiť jej silnú stránku. Preto sme presvedčení, že aj keď je to možno náročná nahrávka, nebude poslucháčov nudiť, pretože prináša stále niečo nové a nečakané.
Proces nahrávania bol celkom osinou v zadku. Bolo to hlavne kvôli problémom s vnútornou organizáciou. Album sme totiž nahrávali počas turné. Cez víkendy sme cestovali po Európe a hrali koncerty a počas týždňa sme boli v štúdiu a nahrávali. Počas celého procesu sme zistili, prečo to kapely bežne takto nerobia. Chcelo to veľa úsilia, pretože ja napríklad preferujem sám vyberať z mojich gitarových aj vokálnych partov tie najlepšie nahraté a uistiť sa, že tam už nie sú ani najmenšie chybičky. To som teraz musel robiť počas turné. Bola to hrozná skúsenosť. Nechcem, aby sa to niekedy v mojom živote muselo zopakovať. Vieš si to predstaviť? Upravovať svoje stopy na letisku so slúchadlami v ušiach. Psychickému zdraviu to vôbec nepomáha. Takže nahrávanie bolo dosť náročné, ale ani nie tak po zvukovej stránke ako preto, že sme sami úplne nezvládli organizáciu. Veríme, že nabudúce to už bude iné.
Vždy ma zaujímal príbeh bradatého pána, ktorý zdobí vaše obaly. Kto to je?
Náš spevák píše komiksy a je veľmi dobrý v kreslení. Od úplného začiatku kreslí aj obaly našich albumov. Nadizajnoval aj nášho maskota, ktorý je trpaslík. Naďalej ho nechávame na obaloch, pretože perfektne spĺňa svoj účel. Jeho meno je Carlo Alberto Fiaschi, čo je vlastne skutočné meno nášho speváka Dr. Potowotominimaka.
Keď spomínaš Dr. Potowotominimaka, opäť si mi pekne nahral na moju ďalšiu otázku. Ako ste vlastne prišli k vašim umeleckým menám?
Och, toto je veľmi zaujímavá otázka. Áno, naše umelecké mená sú dosť čudné. Basák ho má podľa jedného slávneho talianskeho speváka, ktorý vlastne nie je až taký slávny. Viaže sa k tomu jedna historka. Otec nášho basáka raz išiel po diaľnici a po ceste sa zastavil v jednej reštaurácii, aby sa najedol. A zhodou okolností tam bol aj spomínaný slávny spevák Gatto Panceri a okolo neho kopa ľudí. Otec nášho basáka sa chcel pomedzi nich predrať, aby sa mohol ísť najesť a pýtal sa, čo sa tam vlastne deje. Ľudia mu hovorili: Pozri, veď je tu Gatto Panceri! A on v taliančine odpovedal niečo, čo sa dá voľne preložiť ako: Kto, do riti, je Gatto Panceri? A na to mu Gatto Panceri odpovedal: To som vlastne ja… Už si vlastne ani nie som istý, či to bol otec nášho basáka alebo niekoho iného, kto v tej dobe s nami hral, ale po tejto historke sme sa stali veľkými fanúšikmi Gatta Panceriho. A náš basák úplne najväčším. Preto si zvolil ako svoje umelecké meno Gattopanceri666.
Už vidím, že táto odpoveď bude dosť dlhá, ale pôjdem krok za krokom a poviem ti o každom členovi. Spevák Potowotominimak, ktoré sme už spomínali, má vlastne len náhodné čudne znejúce meno. Nepamätám si presne, kedy sme sa rozhodli, že sa tak bude volať, ale pamätám si, ako vzniklo. V čase, keď sme ešte ani neboli Nanowar, sme viacerí hrávali na mieste, kde si náš vtedajší bubeník staval štúdium. Keďže to bola stavba, bol tam ešte aj všetok odpad. Chalani, ktorí sú teraz v Nanoware, konkrétne spevák a basgitarista, zobrali ten odpad a obliekli sa doň. Potom chodili po meste oblečení ako idioti. Keďže vyzerali ako roboti, dávali si čudné mená ako Pratazou alebo niečo podobné. A ak si dobre pamätám, jedno z tých mien bolo aj Potowotominimak. Keď sme sa neskôr rozhodovali, aké meno dáme spevákovi, vybrali sme toto. Bubeník je Uinona Raider. To je také náhodné meno. Kedysi sme ho volali Milino, pretože koncovka „ino“ v taliančine vyjadruje zdrobneninu. A keďže je najmladším bratom v ich rodine Miloneovcov, volali sme ho Milino. Neskôr sme to ale teda zmenili na Uinona Raider. Prezývka Mr. Baffo pochádza z jeho skutočného mena. Volá sa Raffaello. Z Raffaello vzniklo Raffo, potom Baffo a napokon Mr. Baffo. Je to celkom vtipné, pretože baffo je talianske slovo, ktoré znamená fúzy, a Raffaello je jediný z kapely, kto nikdy v živote nebol zarastený.
A napokon som tu ja Mohammed Abdul. To mi prischlo od nášho druhého spoločného koncertu pod menom Nanowar. Od nášho druhého koncertu sme sa totiž začali prezliekať. Ak by si si našiel nejaké obrázky z nášho úplne prvého koncertu, boli sme oblečení ako štandardní metalisti. Od druhého koncertu sme si začali obliekať karnevalové masky a robíme to až dodnes. Vzali sme takú veľkú škatuľu, ktorú mali doma moji rodičia. Bolo tam ich staré oblečenie. Našli sme tam oblečenie pre strážnikov, ktoré pochádzalo z Afriky, z Egypta. Ďalej tam boli veci pre dieťa a medzi nimi bola obrovská biela plienka. Napadlo nám, že to môžem použiť, aby som vyzeral ako Aladin alebo ako džin z lampy. Dali mi to na hlavu a v tom okamihu sa zo mňa stal Mohammed Abdul. K tomu sa tiež viaže jedna príhoda. Na začiatku spomínaného koncertu sme vzali alobal a vymodelovali sme z neho obrovský penis. Náš spevák ním potom na pódiu začal triasť a ja som sa zjavil ako džin z lampy. Dnes to už aj pre nás samých vyzerá dosť strašidelne. V tej dobe sme mali okolo osemnásť rokov. Ale je vtipné uvedomiť si, že moje umelecké meno sa vlastne zrodilo z alobalového vtáka.
Mnohé z vašich piesní ukazujú veľmi konkrétnym smerom. Stalo sa, že by sa cítil nejaký umelec urazený?
Neviem. Ale môžem len hádať, že chlapík, ktorého krstné meno začína na J a priezvisko končí na DeMaio, z nás pravdepodobne nemá veľkú radosť. Ale nemám úplnú istotu a asi ju mať ani nebudem. Bojím sa, že keby nastal deň, kedy by som mal možnosť opýtať sa Joeyho DeMaia, čo si o nás myslí, mohol by som skončiť v nemocnici. Naozaj sa toho bojím. Neviem. Niektoré kapely sa môžu cítiť urazené a iné zas nie. Napríklad takí Sabaton sa k nám pridali počas parodovania ich samých a povedali, že si to užili. To isté platí o Fabiovi Lionem z Rhapsody, ktorý naspieval skladbu parodujúcu v podstate jeho samého. A navyše to urobil veľmi rád. Celkovo z nás kapely nebývajú sklamané. Aspoň pokiaľ vieme. Ale na Joeyho DeMaia by som peniaze nevsadil. Tam sa neviem zbaviť pocitu, že z nás nie veľmi nadšený.
S kapelou si už odohral desiatky koncertov. Mávaš ešte trému?
To záleží na mnohých veciach. Typická odpoveď umelca je väčšinou: Áno, stále sme rovnako nervózni ako prvý deň, keď sme šli na pódium. Ale nechcem ti klamať. Rokmi a skúsenosťami sa ten pocit vytráca. Ale pokiaľ sa objaví nejaká špeciálna príležitosť, veľmi rýchlo sa opäť objaví. Ak hráme v Taliansku, na miestach, kde sme už hrali niekoľkokrát, tak trému nemáme. Ale napríklad, ak aj hráme v Taliansku a na mieste, kde sme už hrali, ale príde oveľa viac ľudí, ako sme čakali, vtedy začíname byť veľmi nervózni. Hovoríme si: Pozrite, koľko ich prišlo. A iba preto, aby nás videli. To si ani nezaslúžime. Musíme sa snažiť zahrať čo najlepší koncert. A tento pocit máme, aj keď hráme mimo Talianska, pretože vidíme ľudí z iných krajín, ktorí prišli, len aby videli náš koncert. Musíme si ich podporu nejako zaslúžiť, takže zo seba musíme dať na tých koncertoch všetko. Ďalší prípad sú veľké letné festivaly. Hrali sme napríklad na Summer Breeze. Tesne predtým, než sme mali vyjsť na pódium, sme sa skoro posrali. Takže to závisí od príležitosti. Ak opakuješ rovnakú vec mnoho ráz, prestáva to byť pre teba nové a teda prestávaš mať trému Na druhej strane musíš byť neustále sústredený a, samozrejme, si celú vec užiť, ako to len ide.
Ako si spomenul, hrávate veľa v Taliansku, ale v posledných rokoch ste začali šíriť svoju hudbu do mnohých ďalších krajín aj prostredníctvom živých vystúpení. Máš nejakú vysnívanú krajinu, kde by si si chcel zahrať?
Mali sme to šťastie hrať do dnešného dňa v mnohých európskych krajinách. Skvele sa vždy cítime vo východnej Európe. Ak si dobre pamätám, tak na Balkáne sme už mali tri turné. Hrali sme v Slovinsku, Srbsku, Chorvátsku, Bulharsku a Grécku. Snáď som na nič nezabudol. Vždy sa tam cítime ozaj výborne. Takže už to ani nie je sen, pretože už sa nám to splnilo. Aj toto leto sme hrali na festivale MetalDays v Slovinsku a bolo nám tam skvele. Ale keby som mal vybrať jednu vysnívanú krajinu… Samozrejme, je tu USA. Určite by sme sa tam radi dostali a hrali tam. Americké turné je asi sen každého hudobníka. Ale ja by som si rád zahral v Mexiku. Milujem Mexiko. Bol som tam na svadobnej ceste a skutočne to tam milujem. Určite by som sa tam raz chcel dostať aj s kapelou. A ešte by som si opäť rád zahral v Británii. Hrali sme tam len raz a chcel by som sa tam vrátiť. Ale tento sen sa vlastne onedlho stane realitou, pretože tam hráme na začiatku mája. Takže to sa už ako sen nepočíta.
Ako dlho hráš na gitare? Si samouk alebo si chodil na hodiny?
Na gitare som začal hrať, keď som mal asi desať. Nie som samouk. Na hodiny gitary som chodil päť rokov. Začínal som síce sám, ale po troch rokoch som sa rozhodol začať chodiť na hodiny. Po piatich rokoch som s tým ale musel prestať, pretože som šiel na univerzitu. Univerzita v kombinácii s aktivitami v kapele značne presiahli moje očakávania a na hodiny mi už neostával čas. Určite by som sa k tomu niekedy rád vrátil, pretože sa stále mám čo učiť. Ale k muzike, ktorú hráme, mi zatiaľ stačí to, čo som sa mal možnosť naučiť, takže som spokojný.
A ako si sa dostal k metalovej muzike?
Vtiahol ma do toho môj brat. Doviedol ma k hre na gitaru aj k metalovej muzike. Mám o päť rokov staršieho brata, s ktorým sme zvykli počúvať tanečnú hudbu a eurodance. Mimochodom, preto sme urobili pieseň Disco Metal. Ale potom išiel brat na strednú školu a tam spoznal Nirvanu. Bol rok 1994, takže Nirvana dosť fičala. A postupne začal počúvať metal. Začal Black Albumom od kapely Metallica a potom už počúval všetko. Iron Maiden, rôzne powermetalové kapely a podobne. A ja som len kráčal v stopách môjho staršieho brata. Počúval som takú hudbu len preto, že ju počúva môj veľký brat a ja som ho chcel vo všetkom napodobňovať. Aj na gitaru som začal hrať dúfajúc v to, že budem aspoň z polovice taký dobrý, ako je on. A tak som sa dostal k tomuto všetkému. Takže je to celé vina môjho brata.
Na úplný koniec ťa ešte poprosím o nejaký krátky odkaz pre vašich fanúšikov na Slovensku.
Prosím, buďte trpezliví a počkajte na nás! Určite sa dostaneme aj k vám. Dúfame, že to nebude dlho trvať a Slovensko budeme môcť pridať na zoznam našich vysnívaných miest.
Zdroj: Valerio Fea/foto