Začalo to jedným demom a za necelých desať rokov je z nich heavymetalový fenomén. Čisto ženská heavymetalová kapela Burning Witches tento rok vydala svoju piatu dlhohrajúcu nahrávku s názvom The Dark Tower, ktorá je inšpirovaná aj krvavou grófkou. Nielen o lady Báthory, ale aj o tom, ako sa vlastne dostala k hre na bicie, aké bolo vystupovať na Wackene a čo okrem muziky rada robí sme sa porozprávali s bubeníčkou Lalou Frischknecht.
Rád by som začal niekoľkými otázkami o tebe. Asi sa ťa na to pýta veľa ľudí, ale ako si sa vlastne dostala k hre na bicie?
Počúvala som South Of Heaven od kapely Slayer a bola som ohromená. Pýtala som sa, ako to Dave Lombardo vlastne robí. Ako môže byť taký rýchly. Často som počúvala aj Carcass. Tá atmosféra, ktorú vnášal do hudby Ken Owen, ma fascinovala. A tak som povedala rodičom, že na osemnástku nechcem žiadnu párty, ale bicie. A oni mi ich naozaj kúpili. Požičala som si od kamaráta dvojšľapku a začala som cvičiť. Nechodila som na hudobnú školu. Cvičila som sama. No a po roku som sa pridala k jednej thrashmetalovej kapele. Mimochodom, tie bicie tam na Filipínach stále mám. Inak, na strednej škole som chodila aj do tanečného krúžku. Myslím si, že tanec a hra na bicie sú úzko prepojené kvôli rytmu. Ak nemáš v sebe rytmus, nemôžeš robiť ani jedno.
Takže na bicie hráš nepretržite od svojich osemnástich?
Vlastne nie. Začiatkom roku 2000 som musela prestať. Odcestovala som do Japonska pomôcť svojej rodine. Pracovala som tam a na bicie som nehrala nejakých štrnásť-pätnásť rokov.
Kedy si sa k tomu teda vrátila a ako si sa dostala k Burning Witches?
V Japonsku som si našla manžela a on ma vzal do Švajčiarska. Po dvoch rokoch som sa rozhodla začať chodiť do školy a môj učiteľ mi jedného dňa povedal, že vie o čisto ženskej heavymetalovej kapele, ktorá hľadá bubeníčku. Boli to, samozrejme, Burning Witches a učiteľ mi povedal, že by som to mala skúsiť. Oponovala som mu, že sedím za bicími po toľkých rokoch ešte len druhý mesiac. Ale on vravel, že za skúšku nič nedám. Tak som sa teda prihlásila. Kapela mala v tej dobe už dve vlastné skladby Metal Demons a Creator Of Hell. Tak som skúsila tie dve piesne. Potom ma dievčatá požiadali, aby som im ešte ukázala, čo vo mne je. A tak som začala hrať a po chvíľke ma zastavili s tým, že sa im to veľmi páči. Neskôr sme sa stretli v bare a ony mi povedali, že Schmier nám ako kapele pomôže. Nechcelo sa mi tomu veriť. Hovorila som si: Panebože, Schmier? Schmier z Destruction? Tak nejak to začalo a zvyšok je história. Teraz už máme päť albumov a sme na ne hrdé.
Spomínala si nejakých bubeníkov, ktorí ťa motivovali k hraniu. Máš nejaký bubenícky vzor?
Ach, existuje toľko skvelých bubeníkov. Počúvam rôzne žánre. Napríklad jazz. Niekedy nechápem, ako to tí bubeníci robia. Hovorím si, že sa takí musia už narodiť. Ale najviac ma určite ovplyvnili thrashoví bubeníci. Dave Lombardo, Ken Owen, Tom Hunting z Exodus. Títo páni na tie bicie naozaj HRAJÚ!
Hrala si aj v nejakých iných kapelách? Priznám sa, že som o tom nenašiel žiadne zmienky.
Áno, na Filipínach som hrala v thrashmetalovej kapele Resurrected. Stále existujú. Potom som hrala v hardcoreovej kapele na gitaru. Bolo to v polke deväťdesiatych rokov. Hrali sme cover verzie skladieb od Sick Of It All. Hrala som aj v punkovej kapele. Skúsila som veľa vecí. Ale skončila som pri bicích a s Burning Witches. Pamätám si, ako mi raz jeden kamarát povedal, že keď ma videl naposledy, tak som hrala na gitaru. Vtedy som mu povedala, že som si uvedomila, že bicie asi milujem viac než gitaru. A je to tak.
Už vieme, že si veľká hudobná nadšenkyňa. Počúvaš rôzne žánre, vieš hrať na rôzne nástroje. Ale čo je tvojou najväčšou záľubou mimo muziky?
Mojou najväčšou vášňou je varenie. Milujem varenie. Vždy, keď sme na turné, veľmi mi chýba domov. Moje jedlo. Domáce jedlo celkovo. Takže po turné, hlavne po jednom našom americkom turné, som strávila v kuchyni tri dni. Varila som všetko možné. Je to pre mňa obrovský relax. Je to moja komfortná zóna. Rada varím všelijaké špeciality, hlavne pre môjho manžela. Asi to bude tým, že som vyrastala v rodine, kde sa rado varilo a rado jedlo. Keď sme šli na trh, dávala som pozor, ako sa krája kura. Keď moja stará mama varila, vždy som sa prizerala, čo a ako robí. A tak ďalej.
Je nejaké jedlo, ktoré varíš zo všetkých najradšej?
Ani nie. Záleží, na čo mám chuť a koľko mám času. Napríklad, keď chcem španielsku kuchyňu, tak automaticky volím paellu. A vždy sa snažím dosiahnuť úplne autentickú chuť daného jedla. Nikdy nepoužívam iné ingrediencie. Keď varím thajské jedlo, používam thajské ingrediencie. Keby ste sa teraz pozreli do mojej kuchyne, nájdete tam osem rôznych druhov sójovej omáčky.
S kapelou Burning Witches si vlastne od začiatku. Išli ste do toho s tým, že dobijete svojou hudbou svet alebo vás samé prekvapil raketový štart kapely?
Bolo to obrovské prekvapenie. Nikto neočakával, že niekedy budeme tam, kde sme teraz. Alebo že by sme niekedy hrali na Wackene! Hrať na Wackene je podľa mňa najväčší sen každej metalovej kapely. Aj teraz nedávno sme hrali na Monsters Of Rock Cruise po boku veľkých slávnych metalových kapiel. Keď sme zakladali kapelu, niečo takéto naozaj nikto nečakal. Začínali sme ako obyčajné Burning Witches. Burning – pretože sme šialené a milujeme heavy metal. Boli sme pripravené horieť heavymetalovou muzikou. Skočili sme do skúšobne bez akýchkoľvek očakávaní a začali robiť to, čo milujeme. Tvoriť hudbu, skladať nové piesne, vyjadriť seba a svoju lásku k muzike. Dokonca sa stáva, že sa ešte aj teraz niekedy zarazíme nad tým, čo sa nám to vlastne deje. Ale určite by sme neprežili, respektíve by to bolo pekelne ťažké, keby sme nemali Schmiera a svoje rodiny. Ja konkrétne svojho manžela, ktorý pracuje a veľmi mi pomáha. On je aj mojím technikom a stará sa o moje bicie. Títo ľudia nás od začiatku podporovali a hovorili, že to dokážeme. Hovorili, že to máme v sebe. Vždy sme prijali aj každú kritiku a použili ju ako nástroj na to byť lepšie a silnejšie. Zo začiatku to bolo ťažké. Museli sme dokázať, že nie sme iba bábiky, ktoré sa postavili na pódium. Museli sme dokázať, že vieme tvoriť dobrú muziku a že vieme hrať.
Hovoríš, že ste sa zavreli do skúšobne bez akýchkoľvek očakávaní. Ako ste sa teda cítili, keď bolo vaše úplne prvé demo označené ako demo mesiaca hneď v dvoch veľkých metalových magazínoch – Rock Hard a Metal Hammer?
Bolo to šialené. Nemohli sme tomu uveriť. Jednoducho sme robili, čo máme radi a nahrali sme z toho demo. A zrazu sa našli ľudia, ktorí to ocenili a páčilo sa im to. Keď môžeš preniesť svoju energiu na ľudí a urobiť ich tak veselými, je to neoceniteľné. Urobili sme z toho dema len šesťstošesťdesiatšesť kópií a je beznádejne vypredané. Niektorí ľudia ho stále zháňajú, ale my už skutočne nemáme ani jediný kus.
Bez pochýb vás dnes už môžeme nazvať svetovou kapelou a pozná vás obrovské množstvo ľudí. Aké je hrať koncerty pred takou masou ľudí ako napríklad na Wackene?
Na Wackene sme boli strašne nervózne. Stáli sme v backstagei a počuli, ako ľudia kričia meno našej kapely. Mala som z toho zimomriavky. A potom vyjdeš na pódium. Vidíš tie nadšené tváre ľudí, ktorí krčia tvoje meno. Je to ohromujúci zážitok. Bolo tam osemtisíc ľudí. Mysleli sme si, že minimálne polovica odíde po druhej pesničke. Ale oni tam ostali. Všetci tí ľudia chceli vidieť naše živé vystúpenie. Hrali sme aj v Južnej Amerike. Ľudia tam metalovú hudbu milujú. Vieš si predstaviť byť na pódiu a počuť, ako ten dav spieva tvoje piesne? Je to naozaj naozaj naozaj neopísateľne dobrý pocit.
Už niekoľkokrát si spomenula Schmiera z Destruction. Hovoríš, že kapele veľa pomáha a dokonca sa na vašich nahrávkach podieľal aj producentsky. Ako vlastne došlo k tejto spolupráci?
Schmier je na metalovej scéne dlhé roky. Vie, ako to tam chodí a chcel nám pomôcť. Podieľa sa na veciach kapely od úplne prvého dňa. Pracujeme spolu ako rodina. Romana a Schmier sa poznali už dlho pred vznikom kapely. Romana predtým hrala s formáciou Atlas & Axis a keď ju Schmier videl na pódiu, povedal: Myslím si, že potrebuješ čisto dievčenskú kapelu. A ona sa priznala, že to je jej sen už dlhú dobu. A tak začali zháňať hudobníčky. A stále pracujeme spolu. Je ako náš tatko. Stále je tu pre nás, vedie nás, pomáha nám, hovorí nám svoje nápady, názory. Niekedy nám dokonca varí. Je skvelý kuchár a máme ho veľmi rady.
Nie ste na scéne ešte ani jednu dekádu. Ale už máte za sebou päť štúdiových nahrávok, množstvo koncertov, veľkých festivalov, podpísali ste zmluvu s dvoma veľkými hudobnými vydavateľstvami… Čo by si poradila mladým kapelám, ktoré ešte iba začínajú svoju kariéru?
Pokračujte v tom, čo robíte radi! Neprestávajte, pretože nakoniec dostanete obrovský dar v podobe ľudí, ktorým sa vaša hudba páči. Pokračujte, ale nerobte iba piesne. Dajte si záležať na detailoch. Neprestávajte, kým si sami nepoviete: Áno, táto pieseň je fakt dobrá. Až potom ju vydajte, ukážte ju ľuďom a zahrajte ju naživo. Uvidíte, aká skvelá odozva potom príde. A ľuďom, ktorí majú talent a skrývajú ho doma chcem odkázať: Ukážte ho svetu! Hrať s kapelou je úplne iné ako hrať sám. V kapele musíte byť v kontakte s inými hudobníkmi. Musíte niečím prispieť a musíte sa vedieť vyjadriť. Ak máte talent, nebojte sa ho ukázať svetu.
Hovorí sa, že veľkým krokom k úspechu je aj imidž kapely. Celý koncept okolo jej fungovania. Vy máte napríklad veľmi chytľavý názov, ale neuvažovali ste podporiť svoj imidž maskotom ako napríklad Iron Maiden, Helloween, Megadeth a podobné kapely?
Nemyslíme si, že to potrebujeme. Ale na druhej strane sa tým nedá nič pokaziť. Využívame to pri špeciálnych príležitostiach. Napríklad pri vydaní nášho posledného albumu sme mali čarodejnicu. Ale na pódiu sa chceme sústrediť skôr na to, aby sme zahrali výbornú šou, sústrediť sa na naše skladby a robiť ľuďom radosť hlavne nimi.
Veľmi sa mi páči obal vášho predošlého albumu The Witch Of The North. Predovšetkým vyobrazenie členiek kapely ako nejakých komiksových kreslených hrdiniek. Ako vznikol tento nápad?
Vždy, keď sa tvorí album, treba prísť s niečím zaujímavým a originálnym. Obal nie je výnimkou. Celá éra komiksov je niečo úžasné. Chceli sme skombinovať mytologický motív s niečím moderným. Výsledkom je tento vydarený obal.
Keď hovoríme o obaloch, musím spomenúť aj váš najnovší obal. Je zjavné, že kresba hradu je inšpirovaná Čachtickým hradom, na ktorom bývala krvavá grófka Báthory. Vedela si, že sa tento hrad nachádza u nás na Slovensku?
V prvom rade som si myslela, že ten zámok je úplne vymyslený. Gyula Havancsak je skvelý umelec a dal tomu celému taký imaginárny nádych. Ale Elizabeth Bathory je skvelý metalový motív. Myslím si, že nás metalistov vždy inšpirujú špecifické veci. Niektoré kapely o jej príbehu majú skladby alebo celé albumy. Ale doteraz som si vôbec neuvedomila, že si vlastne z krajiny, kde žila. To je skvelé!
Ako je to teda u vás? Je krvavej grófke venovaná len titulná skladba alebo celý album?
Nie je to koncepčný album. Ale cítiť tam inšpiráciu jej osobnosťou a príbehom. Silne poznačila históriu. Aj po stovkách rokov poznajú jej meno ľudia po celom svete. Inšpirovali sme sa ňou aj my. Je to skutočné zaujímavá postava. Bez nej by podľa mňa neexistoval ani Drakula. Je skvelým metalovým motívom.
Budú vás môcť slovenskí fanúšikovia vidieť s novým albumom niekde blízko našej krajiny?
Už máme potvrdených zopár koncertov. Môžem prezradiť, že opäť hráme na Wackene! Dúfam, že si časom zahráme aj priamo na Slovensku. Tam sme zatiaľ, bohužiaľ, nehrali.
Ak si dobre pamätám, mali ste tu hrať s Primal Fear, ale napokon sa tá akcia nekonala.
Áno, spomínam si. Niekto z kapely sa necítil dobre a okrem toho bola pandémia. Bolo to obdobie nespočetných problémov a prekážok.
Chceš teda aspoň niečo odkázať slovenským fanúšikom?
Ahojte! Veľmi pekne vám ďakujem za podporu od našich začiatkov. Veľa vám dlžíme, milujeme vás! Ak ešte nemáte svoju kópiu nášho najnovšieho albumu The Dark Tower, tak si ju určite zaobstarajte. Pokiaľ ste fanúšikmi klasického heavy metalu, určite nebudete ľutovať. Milujeme vás a tešíme sa na vás! Teším sa na deň, keď budeme hrať na Slovensku. Určite to bude skvelé!
Zdroj: IG Lala Frischknecht/foto
