Návrat kapiel na scénu je vždy radosť. Hlavne, keď sú to silné mená ako APOPLEXY. Toto deathmetalové kvarteto naposledy dalo o sebe vedieť splitom Golden era v roku 2013. A svoj posledný dlhohrajúci album Monarchy Of Damned (1999) vydalo ešte v minulom tisícročí. Keď páni v novembri 2023 vypustili cez HladoHlas na svet svoj nový počin Destiny, usúdil som, že je načase, aby som sa s touto kapelou zoznámil aj ja.
Vždy, keď si púšťam nový album od slovenskej deathmetalovej kapely, hovorím si v duchu: „Nech tam nie je symfonické intro… Nech tam nie je symfonické intro…“ A ono tam aj tak vždy je. U Apoplexy tento nešvár podstatne eliminoval fakt, že tá orchestrácia a rôzne klávesové zvuky zostali prítomné aj po zvyšok albumu. Ale pri úvodnej Destiny / Labyrinth Without End a pri Kiss Of Death / Gospel Of Judas som sa chvíľami cítil, akoby sa kapela rozhodla vyskúšať všetky zvuky, čo starý syntetizátor na povale ponúkol. Minimálne tie umelé dychy si ozaj mohli odpustiť. Naproti tomu, keď za gitarovým sólom znie pekne skomponovaný klavírny part ako v In The Carpathian’s Woods, alebo keď sláčiky a harfa objímajú podarený gitarový rozklad Soul Lethargy, hneď je svet krajší.
Ale, samozrejme, že album nie je len o tomto. Svoje deathmetalové kvality kapela nepopiera. Destiny ponúka blastbeaty, agresívne riffy aj poriadny harsh vokál. Len je to všetko v správnej miere zaobalené do melodiky, ktorá mi veľmi zaimponovala. Predošlé albumy tejto formácie napočúvané nemám a tak nemôžem veľmi porovnávať, ale kompozične a zvukovo sa Apoplexy ozaj vyšantili. Spomínaný zvuk klavíra v kombinácii so sólovou gitarou navádzajú príjemne ťaživý pocit gotickej melanchólie. A spomenúť treba aj využitie gitarového zvuku bez efektov (napr. Pandora’s Box) a čistý vokál, ktorý ma očaril hlavne v Silent Autumn Of Life, aj keď sa na albume objavuje pomerne pravidelne.
Čakal som Brute a dostal som melancholickejšie a zádumčivejšie Depresy. Keby sa Apoplexy s tými zvukmi pohrali možno ešte o čosi viac – rozumej presedeli pri výbere ešte dlhšiu dobu a možno nevyberali unavenými ušami, bolo by Destiny ešte veľkolepejšie dielo. O gitarách, bicích a speve niet pochýb. Ale sláčiky, dychy a podobné nástroje sú často tlačené do nezmyselných polôh, ktoré syntetizátor síce zahrá, ale zvuk z toho lezie… Povedzme, že smiešny. Jednoducho to kazí celkový dojem z nahrávky. A možno stačilo prizvať na konzultáciu nejakého klávesáka. Škoda.
HODNOTENIE
