Pre mnohých milovníkov kvalitnej domácej muziky bol rok 2019 jedným z najúrodnejších. Nebojím sa povedať, že to bol na domácej scéne najsilnejší rok poslednej dekády. Medzi inými koncom roka vydali svoj tretí štúdiový počin aj Dubničania MORNA, ktorí sa kvalitou svojej muziky už roky radia medzi tunajšiu špičku.
Neraz som už na ich adresu počul prirovnania typu „slovenský Opeth“. Ale je to skutočne pre nich ešte kompliment? Nie je to len prvoplánový alibizmus? Sentient Cultist môže tentoraz pri pohľade na grafiku ich albumu (a obal poslednej dosky) evokovať nanajvýš okrajovú podobnosť so spomínanými Švédmi. No nie je i to len vedomá provokácia?
Ako tomu bolo pri predošlých albumoch, aj teraz Morna vsadila na silnú atmosféru. Zalovte v pamäti, ktorá iná kapela si dovolí otvoriť album štvôrminútovou inštrumentálkou a vybalí na vás taký zvuk a aranž, že iba zimomriavky na zátylku vám pripomínajú, aby ste sa konečne nadýchli.
Okrem Ingress už nájdete na albume iba jednu inštrumentálnu skladbu. Apparitions má iba necelé dve minúty a toto čisto gitarové intermezzo je tichom pred búrkou v podobe záverečnej Biographical Trajectories Of Suffering – najtvrdšej, najrýchlejšej a najsurovejšej piesne z celého albumu.
U kapely Morna najviac obdivujem ich schopnosť tvorenia nepredvídateľných aranžmánov. Všetci, ktorí ich poznáme, sme si od začiatku istí, že nebude chýbať charakteristický gitarový zvuk, melodický spev i growl a melodické atmosférické časti si budú na striedačku podávať ruky s progresívnym death metalom. Ale kde a kedy tieto prvky kapela použije? To je v každej skladbe prekvapením.
Vždy bolo pre mňa záhadou, ako náhle a zároveň prirodzene dokážu zmeniť tempo a ako dokonale vedia vyselektovať a postaviť do radu akordy. Pustite si Through The Pain I See Others alebo Silence Doesn’t Exist s jej neúnavne plynúcim progresívnym riffom, do ktorého vstupujú úplne nezávisle melodický spev a growl.
Za najpokojnejšiu a najviac priamočiaru pieseň by som asi označil The Therapist. Vďaka svojmu uvoľnenému rytmu pôsobí oveľa vyrovnanejšie ako ostatné skladby. Musíte ale tridsať sekúnd vydržať, pretože skladbu otvára náročná progresívna časť.
Videli ste už Mornu naživo? Ak nie, napravte to. Keď sa na chalanov pozriete, nepovedali by ste, že budú hrať metal. Už vôbec nie progresívny a už vôbec nie death. Nekritizujem ich imidž, skôr chcem zdôrazniť kvalitu ich hudby, virtuozitu ich skladieb, nepredvídateľnosť melodických spevových liniek, surovosť growlu a hlavne, že všetko vedia použiť v správnej miere. Všimnite si, ako na rôznych miestach neočakávane vylezie z tvrdého riffu jasný zvuk basovej gitary. Ako sa v atmosférických častiach nenápadne rozlieva čistá gitara. Morna je nenapodobiteľná.
HODNOTENIE
