Kapela, za ktorou stojí túžba po spoločnom muzicírovaní dávnych spoluhráčov Mikea Portnoya (ex-Dream Theater a tisíc ďalších projektov) a Dereka Sheriniana (ex-Dream Theater, Black Country Communion), začiatkom roka vypustila do sveta svoje druhé CD lakonicky nazvané MMXX. Čo nám páni muzikanti naservírovali za hudobnú pochúťku?
Synovia boha Apolóna naďalej spolu pečú progresívny metal s modernými prímesami, ktorý prvýkrát predstavili na svojom debute. Rovnako sa nezmenila zostava kapely, v ktorej s gitarou mieša progresívny guľáš Ron Bumblefoot Thal, hlbšie rozmery chute pridáva basgitarový virtuóz Billy Sheehan a celé hudobné varenie diriguje Jeff Scott Soto svojím majestátnym hlasom plným osemdesiatkovej patiny.
Americká superskupina znie na svojom druhom albume omnoho konzistentnejšie a metalovejšie. Obrovské množstvo priestoru si uzurpuje pestrá klávesová hra Sheriniana, ktorý v každej piesni o dušu sóluje. Je radosť si album pustiť v pokoji a zamerať sa na klávesy a jej duely s gitarou.
Apropo, pochváliť treba gitarovú hru majstra Bumblefoota, ktorý piesne zdobí miestami až nervne znejúcimi riffmi a jeho sóla znejú priam avantgardne. Soto zase zvuk kapely vracia späť na zem. Jeho macho vokál ťahá kapelu miestami do teritórií klasikov powerprogu Symphony X. Na druhú stranu vďaka svojmu prirodzenému melodickému citu Soto vie dodať piesňam na správnych miestach ľahkosť.
Po inštrumentálnej stránke je MMXX jednou veľkou lahôdkou, čo vtipne vyjadril jeden zahraničný fanúšik vo vete „vedel by som si kapelu predstaviť počúvať celý večer, ako hrá free jazz a Soto do toho sem-tam zakričí ou je a baby“. Sons of Apollo však vedia zložiť dobré piesne, nielen pidlikať o dušu.
Hneď úvodný singel Goodbye Divinity zhmotňuje prednosti Sons Of Apollo – cit pre melódiu, virtuózne sóla a talent na skladanie zapamätateľných piesní. Ide o pôsobivú delikatesu, pri ktorej si človek ani nevšimne jej sedemminútovú dĺžku. Poriadne natlakované, akoby sa dusili pár hodín v parnom hrnci, sú ďalšie kúsky ako Wither To Black, King Of Delusion a čudesne pomenovaná Asphyxiation. Na orientálnu strunu kapela veľmi presvedčivo udrie predposlednou Resurrection Day.
Vrcholom MMXX je záverečný chod v podobe pätnásťminútovej špeciality New World Today, ktorá v sebe nesie nielen najlepšie melódie, ale aj najepickejší refrén a množstvo sól skoro všetkých zúčastnených. Albumu sa dá vytknúť nanajvýš to, že rýchlejšie piesne miestami splývajú do jedného progového chuchvalca.
Sons Of Apollo na MMXX dokázali, že nie sú len pre peniaze zlepeným projektom, ale že ide o novú hybnú silu na progmetalovej scéne. Kiežby boli také dobré všetky superkapely.
HODNOTENIE
