V roku 2019 vydala svoj debut Cesspool Of Humanity slovenská formácia SARCAS. Pôvodne čisto metalová kapela, ktorá po rokoch nečinnosti obnovila svoje fungovanie, sa rozhodla ctiť svoje korene, ale zároveň sa nechať unášať súčasnými prúdmi. A tak svoj death a thrash dochutila širokými melodickými časťami či popovými a rapovými nuansami. Dielo to bolo veľmi zaujímavé a bolo v ňom cítiť veľký potenciál. Keď v máji vyšla novinka Rise Of The Snowflakes, musel som zistiť, kam sa tento slovenský endemit za päť rokov posunul.
Po náročnejšom pár sekundovom vstupe do White Pony Show nastúpila očarujúco priamočiara rytmika s veľmi vydarenou orchestráciou a výborný riff. Jediné, čo ma vyrušilo, boli neidentifikovateľné dýchavično-krochtavé zvuky, ktoré, našťastie, odzneli celkom rýchlo. Napriek tomu som mal ale ihneď pocit, že toto bude pre mňa jeden z vrcholov albumu. A nemýlil som sa. Tento otvárak u mňa s prehľadom prekonal aj už napočúvané single Porridge Seppuku (hlavne preto, že nie som veľkým fanúšikom rapu, ale inak na túto skladbu nedám dopustiť – hlavne kvôli refrénu a klavírnym vsuvkám) a Aftershocks Of Hopium.
Ale aj zvyšok albumu ponúka mnoho zaujímavých momentov. Na jednej strane som mal často pocit, že počúvam skladačku rôznych klišé z rôznych metalových a nemetalových podžánrov, ale na strane druhej sa mi podarilo nájsť nejeden veľmi originálny motív. Napríklad Life Is Bueautiful a Gangsta Paradise znejú akoby sa priemerná melodic-death kapela skrížila so System Of A Down a splodili niečo pútavé, ale nie dych vyrážajúce. Ale potom prišli melodické refrény a gitarové sólo a tie už privodili zimomriavky veľmi úspešne.
Red Pill a Walk Alone mi hlavne melodickým spevom pripomenuli zlatú éru kapely Mudvayne, i keď v druhej menovanej ma trochu vyrušila krátka jazzová vsuvka. V Click Ads & Shut Up ma trochu vydesil až okato popový refrén, ale hneď v Time To Get Out Now kapela ulahodila precízne urobenými šepkanými pasážami. Najviac ma ale zo zvyšku albumu zaujala skladba Men In Black. Tu mi síce trochu prekážalo skreslenie na speve, ale musím vyzdvihnúť veľmi podarené viachlasy. Ako čerešnička na torte ma v tejto piesni celkom pobavilo zasadenie ľudovej piesne.
Albumu Rise Of The Snowflakes sa nedá odoprieť obrovská energia, kvalita a profesionalita. Páni sa neboja vystupovať z komfortných zón metalových subžánrov. Práve naopak. Idú až tam, kde sa mnohí vstúpiť neodvážia. Vysoká miera experimentovania robí nahrávku skutočne zaujímavou, trochu náročnou, ale miestami aj mierne chaotickou a uberá jej na kompaktnosti. Či to je dobre, alebo zle je asi na preferencii každého poslucháča. Mňa určité elementy trochu rušia. Sarcas bez pochýb ukázali svoje skladateľské, muzikantské aj spevácke kvality a predviedli, že sú doma v mnohých sférach. Ale o čosi menej by v tomto prípade možno predsa len bolo o čosi viac.
HODNOTENIE
