PERVERSITY sú domácou stálicou už od roku 1995 a hoc z ich, teraz už šiestich, albumov uprednostňujem obdobia In The Garment Of Lust (2003) a Idolatry (2017), všetok materiál medzi nimi má tiež svoju kvalitu. Členovia kapely sa nikdy netajili tým, že majú radi kapely ako Immolation, Morbid Angel či Dead Congregation a svoj „death metal eternal“ vždy dokázali posunúť o kúsok ďalej. Podarilo sa im to aj na novinke Spiritual Negation? To si píšte, že áno!
Každá z deviatich skladieb (+ intro) obsahuje toľko nápadov, že by sa človek nestačil diviť. Dobrým príkladom je Patron Of Hate alebo Venom Divine. Tie sa okrem rýchleho tempa a ťažkých riffov pýšia aj skvelými jednorazovými vsuvkami. Niekto by sa mohol sťažovať na to, že sú použité len raz, ale práve to je na nich super. Skladbu nijako nerozbijú a udrú presne vtedy, keď to nebudete čakať.
Nájdu sa tu aj pomalšie/ťahavé, niekedy až atmosférické pasáže, napríklad v skladbách Spiritual Negation, Exaltation Of The Morning Star alebo Fate Weaver. Pri poslednej menovanej by som sa rád zastavil, lebo je dosť možné, že práve táto skladba ponúka jedny z najlepších nápadov na celom albume. Už úvodný monochromatický riff je natoľko chytľavý, že by sa zaň nehanbili ani takí Grave. Nevraviac o skoro až slamovom konci a peknej vsuvke a lá The Dillinger Escape Plan.
Samozrejme, nedá sa nespomenúť Kazateľove vokály, ktoré sú pravdepodobne na svojom momentálnom vrchole. ,,Štandardné“ growly striedajú aj experimentálnejšie škriekavé polohy a, veruže, Kazateľovi veľmi sedia. Rytmická stránka je taktiež vynikajúca. Bol som veľmi zvedavý, ako bubeník Marek Baran ovplyvní progres kapely a nedá sa nepovedať, že posunul Perversity na úplne inú úroveň.
Žiaľ, nájde sa aj pár slabších momentov. Vo viacerých skladbách sú pasáže, ktoré by mohli byť o trochu kratšie, ako napríklad v úvodnej The Mouth Of Abyzou. Vyhrávka/sólo okolo 2:20 by mohla byť určite o trochu kratšia, obzvlášť, keď nejde o nijako špeciálny motív. Je zapamätateľný, ale za to dosť repetitívny.
Taktiež musím poukázať na skladbu Wrath Manifest. Nech mi je odpustené, ale tu sa okolo 3:50 nachádza veľmi zvláštny riff. Počas celej skladby sa sem-tam ukážu nejaké jeho náznaky/určité čriepky, ktoré v daných riffoch fungujú v poriadku, ale pri tomto konkrétnom riffe sa neviem zbaviť dojmu, že kapela akoby nevedela, čo hrať, tak sa prosto použilo niečo, čo má pôsobiť zlovestne. Verím, že si to svojich priaznivcov nájde, no ja medzi nich nepatrím.
Je super, že sa Perversity podarilo prekonať svojho predchodcu, ktorý už tak kapele nastavil dosť vysokú latku. Dobrý dojem pomáha zanechať okrem operného sprievodu Lenky Serafínovej a epického sóla Reného Blahušiaka v poslednej skladbe aj ručne maľovaný obal od JanaVe Art a vynikajúci zvuk maestra Martina Barlu, ktorý odviedol opäť skvelú prácu a je na mieste povedať, že Spiritual Negation patrí medzi jeho ,,stand-outy“. Jednoznačný adept na jeden z albumov roka a to nielen na našej domácej scéne.
HODNOTENIE
