Počasie sa s nami vonku nemazná. Silné búrky dávajú zabrať a napriek tomu bola možnosť, že môže udrieť ešte niečo mocnejšie. Tak sa bratislavskou Refinery Gallery v pondelok 7. augusta prehnal bostonský hurikán DROPKICK MURPHYS. A narobil poriadnu smršť.
Po príchode na miesto pri bránach všetko rýchlo odsýpalo. Netrvalo dlho a vo vnútri to bzučalo ako v úli. Aj napriek tomu, že bol pondelok, cestu si tam našlo množstvo ľudí. Nečudo. Premiéru Dropkick Murphys na našom území si naozaj netrebalo nechať ujsť.
Kým sme sa dostali k hurikánu, museli prísť ešte dve víchrice. Prvý víchor zavial z domácej pôdy v podobe FISHING STRIP. Zahrievacie kolo, ktorému síce chvíľku trvalo, kým sa pohli ľady, ale nakoniec sa podarilo.
Chalani nám naservírovali svieži a veselý punk rock zložený z mixu novších i starších skladieb. Odzneli napríklad Amy, Nikdy nezabudnem, Párty boy či ich verzia Duchoňovej Mám ťa rád.
Kapela sa od začiatku snažila spolupracovať s davom, no chvíľu trvalo, kým sa dočkali odpovede. Ich vystúpenie bolo na úvod príjemným osviežením. Škoda, že im dosť zanikali sprievodné vokály.
Veľmi príjemným šokom bolo to, čo predviedla dublinská búrka, ktorá prišla po nich. THE SCRATCH nás absolútne nešetrili. Odkedy nabehli na pódium, začala divoká írska veselica.
Ich set bol viac akustický než elektrický. Nemali ani bicie v klasickom prevedení, ale namiesto nich bubeník hral na cajon. Vystúpenie však bolo veľmi dynamické s neustálou prácou s publikom od začiatku až do konca. Už pri druhej skladbe si od davu vypýtali mosh pit, neskôr dokonca circle pit. Neskôr sa spýtali, či je v publiku niekto, kto vie spievať. Nakoniec našli jedného odvážlivca, ktorého si na chvíľu k sebe potiahli na pódium.
Po zvukovej stránke si vytiahli čierneho Petra v nazvučení, to bolo poslabšie. Tento ,,hendikep“ si však dobehli parádnou šou, akú som ešte asi nikdy u nikoho nevidela. Bolo to znovu niečo iné, nové, zaujímavé a určite sa ich oplatilo vidieť.
Potom to prišlo. Tesne pred desiatou sa Refinery ponorila do úplnej tmy a jediným svetlom zostali plamienky sviečok na pódiu. Z nahrávky sa spustilo intro, ktoré bolo akýmsi okom hurikánu. Pri konci intra na pódium vystúpil Campbell Webster s gajdami (ktorý mal narodeniny a neskôr sa dočkal aj zaspievania Happy Birthday), aby predpripravil pôdu na smršť, ktorá nás strhla s nástupom zbytku kapely a skladbou The Boys Are Back.
Začali sa diať veci. Na pódiu sa to ešte viac rozhýbalo, v dave nehovoriac, keďže spevák kapely Ken Casey mal pred pódiom prirazený kufor, z ktorého mal priamu cestičku na debny uviazané o zábrany a nepretržite udržiaval priamy kontakt s fanúšikmi. V ľuďoch to tak vystupňovalo nadšenie, že to takmer nevydržali zábrany.
Dav šalel, kapela ľudí valcovala. Vo vzduchu praskala energia, dole chrbtom tiekol pot. Dropkick ukazovali, že sa právom pýšia statusom legendy a že im v žilách koluje aj írska krv. Z plných pľúc sme s nimi spievali vypaľovačky, medzi ktorými nesmeli chýbať Rose Tattoo, Going Out In Style či Shipping Up To Boston.
Počas hodinu a pol trvajúceho setu sa diali aj také veci, že v jednom okamihu sa k mikrofónu dostal fanúšik v prvom rade, keď mu ho Ken hodil, aby pokračoval v speve tam, kde on sám prestal. Raz si na chvíľku zaspieval aj ochrankár. Potom zase Ken našiel na pódiu peňaženku, v ktorej skontroloval stav financií – rovnal sa nule, takže skončila naspäť na zemi, ale Ken sa potom pokúsil pomocou dokladov nájsť jej majiteľa.
Väčšinu času sme Caseyho mohli vidieť nie na pódiu, ale na bedniach, pri svojich ľuďoch. Neustále si so všetkými ťukal päsťami, chytal za ruky a dával možnosť spievať do mikrofónu zarovno s ním.
Na konci sa kapela okrem už klasického suveníru, ktorým sú trsátka, rozlúčila aj jedným špeciálnym. Ken dostal na okraj pódia krabicu a z nej vyhadzoval do guličiek zbalené setlisty podpísané celou kapelou.
Na to, že bol pondelok, sa v Refinery zbehol poriadne vriaci dav. Uctili sme si premiéru legendy ako sa patrí. Zvuk síce pri prvých kapelách zaškobrtol, ale pri Dropkick Murrphys už nie. Treba pochváliť aj SBS, ktorí si všetko poriadne strážili a keď nastal problém s tým, že divoké publikum takmer zvalilo zábrany, udržali ich a zatlačili ich naspäť, pričom Kenove kufrové vysuté pódium udržali stále bezpečné, aby ho mohol používať až do konca večera. Všetko bolo super. Kto nebol, môže naozaj iba ľutovať. Dropkick Murphys poskytli nezabudnuteľný zážitok.
Setlist: Lonesome Boatman, The Boys Are Back, Know Hot It Feels, Prisoner’s Song, Johnny I Hardly Knew Ya, Sandlot, Paying My Way, Citizien CIA, Gotta Get To Peekskill, The Bonny, Run Hitler Run, Never Git Drunk No More, Flannigan‘ Ball, You’ll Never Walk Alone, All You Fonies, Barroom Hero, State Of Massachusets, Sunshine Highway, Skinhead On The MBTA, Out Of Our Heads, Worker’s Song, Rose Tattoo; Going Out In Style, Shipping Up To Boston, Until The Next Time
