Ešte nie tak dávno japonské trio BABYMETAL vyvolávalo úsmev na tvárach metalistov. Kto by už bral vážne tri ,,načančané“ decká zo základnej školy. Skackanie a detský spev do všemožných odnoží metalu a temnej elektroniky. Ľudia na festivaloch to pár rokov späť brali skôr ako vtip než ako seriózny pokus o hudobnú produkciu. To sa však zmenilo.
V roku 2020 už iba pozostalé duo oslavovalo prvú dekádu svojej existencie. Niekedy v tom čase producentom muselo docvaknúť, že dievčatá z Babymetal už nie sú tak celkom „bejbi“. Zmeny boli jednoducho nevyhnutné. Počas pandémie sa rušili ich vystúpenia, čo malo za následok dvojročnú pauzu, ale tak isto čas potrebný na ďalší krok.
Koncom minulého roka svet obletela správa, že v poradí štvrtý album bude koncepčný a hneď na to v krátkych intervaloch vyšli single Divine Attack a Monochrome. Tento rok ešte pridali niekoľko singlov a koncom marca sa objavil plnohodnotný album The Other One.
Babymetal potemneli. Nejak takto by sa dalo zhrnúť, čo sa na albume odohráva. Žiadne úsmevné refrény. Žiadne „tralala“ ani „papaya“. To, čo naznačovali single, sa stalo skutočnosťou. Od prvej pesničky až po tú poslednú pôsobí album dosť vážne.
Všetky atribúty hudobnej rozmanitosti tam ostali, ale sú umne skryté a tvorcovia sa očividne snažia o to, aby doska pôsobila kompaktne a seriózne. Je tu zjavne počuť, že kompozície sú jednoduchšie a veľakrát údernejšie.
Tentokrát žiadni hostia. Žiaden klasický prístup a stávka na zabehnuté postupy. Pri posluchu akejkoľvek predošlej platne som mal pocit, istoty a domácej pôdy. Kombinácia klasických metalových štýlov, sem-tam obohatená elektronikou, bola u mňa zárukou komfortnej zóny. Novinka veci mení a pretláča modernejší a progresívnejší zvuk.
Kým v Divine Attack alebo Mirror Mirror ešte kdesi v diaľke znejú ozveny staršej tvorby, Metalizm je na úplne opačnej strane barikády a stavia na atmosféru a sample. Pesničky vo svojom postupe a štruktúre skutočne pripomínajú soundtrack k imaginárnemu filmu.
Songy sú postavené viac na speve a celkovej nálade albumu. Veselšie melódie vystriedali oveľa viac naliehavejšie a v každej jednej pesničke jednoznačne dominuje hlavná speváčka Su-metal (Suzuka Nakamoto). Jej vytrénovaný hlas je až mrazivo presný, čo dokazuje aj piano verzia Monochrome, ktorú nahrali dievčatá pre youtube kanál The First Take.
O absolútne prvotriednej produkcii vôbec netreba pochybovať. Masívny dôraz na presnosť a virtuozitu sa kladie aj tu. Všetky hudobnícke finesy, gitarové a bubenícke kotrmelce sú tam, ale nederú sa tak do popredia a všetko naozaj tvorí jeden pevný celok.
Už dlhší čas sa šuškalo, že sa duo po piatich rokoch opäť rozrastie na trio a špekulácie sa potvrdili. Začiatkom apríla zostavu doplnila dlhoročná náhradníčka Momometal (Momoko Okazaki), ktorá spolu s populárnou Moametal (Moa Kikuchi) tvorí tanečnú a vokálnu časť hlavného tria a je neodmysliteľnou súčasťou živých vystúpení.
Tento album je iný ako predošlé. Kto má rád filmové soundtracky, si tento album zamiluje. Koho baví modernejší prístup, ten si tu isto príde na svoje. Naopak, klasickí metalisti by sa mohli ľahko popáliť alebo povracať. Je to sofistikovaná a dospelá doska plná temnej atmosféry. Dobre sa počúva a dovolím si tvrdiť, že je to najlepší album Babymetal doteraz.
HODNOTENIE
