Na konci novembra 2023 vydali svojpomocne svoj dlhohrajúci debut aj MODERN AGE DYING. Priznám sa, že som si myslel, že s týmto albumom idem na istotu, pretože som ešte nepočul nevydarenú nahrávku, na ktorej by sa o bicie staral Tuky. Ale ako sa hovorí, všetko je raz prvý raz.
Nechápte ma zle. The Sunless Empire nie je vo svojej podstate zlým titulom. Sprevádza ho však niekoľko veľmi nešťastných prvkov. Hneď na začiatok musím povedať, že som sa už dávno nestretol s albumom, ktorý by trval viac ako 45 minút. A možno áno, len som si to pri jeho toku neuvedomil. Rozumiem tomu, že od roku 2017 sa nahromadilo po šuplíkoch mnoho materiálu, ale v tomto prípade by som sa vôbec nebál selektovať a vydal by som len to naozaj najlepšie.
Napríklad Desintegration Effect Pt. I (The Anomaly) je v strede albumu úplne zbytočným introm k nasledujúcej skladbe. Podobne Echoes Of The Sunless Empire je z môjho pohľadu len vatou, na väčšinu piesní na albume sa táto jednoducho nechytá. Trochu mätúce je aj to, že sa dá na internete dohľadať alternatívny zoznam skladieb, kde je o jednu skladbu (Martyrium) viac. Venujme sa ale tomu, čo sa na albume nájsť dá.
Hneď pri Infinite Reprisal som si povedal, že hudobne som od melodického death metalu čakal asi čosi iné. Oveľa viac mi tento štýl evokoval Suburban Terrorist reznutých metalcoreom. Navyše melancholické melodické úvody skladieb ako Modern Age Dying či …Then There Was Silence v kombinácii s agresívnou podstatou zvyšku skladby tvorili akúsi nehomogénnu, ťažko stráviteľnú hmotu.
Našťastie sa aj do tejto bezslnečnej ríše pár lúčov napokon predralo. Konkrétne tri. Od začiatku krásne vyvíjajúca sa Thronebreakers, v ktorej nechýba ani ikonické „blegh“, ďalej Disintegration Effect Pt.II – Into The Abyss. Táto pieseň ma ťahá skôr k súčasnejším symfonickým blackmetalovým záležitostiam typu Belzebubs, ale do noty sa mi páni trafili pomerne presne. No a do tretice treba pochváliť Traitors. Bez pochýb najsilnejšia vec na celom albume, k čomu ju predurčuje už úvodný riff.
Na novinku The Sunless Empire z dielne Modern Age Dying som sa pomerne tešil. O to väčším sklamaním pre mňa bolo, že ani zďaleka nie je taká prepracovaná, vyladená a kompaktná, akú by ju človek po tých rokoch od vydania The Age Of Regression (2017) očakával. Mnohé skladby by asi fungovali oveľa lepšie, keby boli menej prekomponované, tak ako trojica, ktorú som vypichol. V tých človek od prvého momentu vie, na čom je. A je s tým naozaj spokojný.
HODNOTENIE
