Symfonickí melodici TWILIGHT FORCE nás nedávno obdarovali už v poradí štvrtým albumom. Sexteto od posledného albumu stihlo vymeniť bubeníka, prežiť pandémiu a pripraviť ďalšie skvelé dobrodružstvo, ktoré zvečnili na dlhohrajúcom nosiči pod názvom At The Heart Of Wintervale. Prišiel čas otvoriť dvere do sveta fantázie, pradávnej mágie a zafírových drakov.
Neviem o žiadnom pravovernom powermetalistovi, ktorý by nepoznal túto zázračnú hordu, čo večne niekde naháňa drakov. Strategicky nás pred vydaním albumu kapela nakŕmila trojicou singlov a nič netušiaci poslucháč (ako napríklad ja) si pomyslel, že ide o jednu z bežných a štandardných výprav. Ďaleko od pravdy som síce nebol, ale predsa to až taký štandard nie je.
Je pravda, že na úvod človek dostane hneď dvojicu spomínaných singlov. Album otvára skladba, ktorá nesie názov kapely a hneď po nej nasleduje ďalšia, ktorá nesie názov albumu. Klišé? A čo pri tejto kapele klišé nie je? Elfovia, škriatkovia, bojovníci mágovia, draci, akrobatické kúsky, symfonický majestátny zvuk, ultra technické, melodické gitarové sóla a vokálne linky vysoko v oblakoch. MMORPG kam sa človek pohne. Členovia kapely nemajú len vlastné hrdinské mená, ale aj hrdinskú históriu a herné staty.
K melodickej odnoži metalu, samozrejme, patrí aj tzv. „skákacia hitovka“ a práve Twilight Force sa jedna taká podarila. Dragonborn je presne tá pesnička, ktorá má na ich pomery jednoduchšiu melódiu a zapamätateľný refrén. Presným opakom je výpravná a opulentná Highlands Of The Elder Dragon. Na rozlohe viac ako 10 minút prekoná kompozícia niekoľko zmien nálady, urobí zopár kotrmelcov a vygraduje v majestátnom refréne. Skvelé finále prvej časti.
Druhé dejstvo otvára Skyknights Of Aldaria, ktorá v refréne dokonale zabíja blastbeatom. Jasné, že blastbeat v power metale nie je žiadnou novinkou, ale takto vkusne naaranžovaný som snáď ešte ani nepočul. Vôbec tam nie je preto, aby tam bol, ale preto, lebo sa tam hodí.
Po malej repríze z druhého albumu v podobe krátkej inštrumentálky A Familiar Memory sa ešte preženie singlovka Sunlight Knight (tá calypso vsuvka uprostred sóla je geniálna) a už ideme do finále albumu. The Last Crystal Bearer sa opäť rozprestiera na ploche viac ako 10 minút a naozaj dramatickým spôsobom zakončuje album. Za mikrofónom sa vystrieda niekoľko hlasov a zaznie nielen spev, ale aj hovorené slovo. Taký konglomerát Blade Of Immortal Steel z predošlého albumu a epilógu z druhého albumu Heroes Of Mighty Magic.
Technicky naozaj skvelo zvládnutá nahrávka ako inštrumentálne, tak aj zvukovo. Alessandro Conti je naozaj viac ako schopný spevák a zvláda Michaela Kiskeho aj Luciana Pavarottiho úplne bez problémov. Má to rýchlosť, objem aj atmosféru. Kapela si je vedomá svojich predností a využíva ich naplno.
Jediné, čo ma sklamalo, je vlastne stopáž. Tých sotva 45 minút zbehne pri takej epickej nakladačke ako nič.
Chápem, že nie každý rád pobehuje s partou bojovníkov a čarodejníkov sem a tam po lese, zasnežených kopcoch či jaskyniach. Nie každý dokáže stráviť dramatické vsuvky a prehnaný imidž. Bombastický orchester a epické refrény tiež nemusia sadnúť každému. Ten, komu to vôbec nevadí, si túto kapela spokojne vypočuje a patrične ju ocení. Fanúšik „dračáku“ sa do Twilight Force už dávno zamiloval a má jasno.
Je ťažké natočiť nástupcu takého skvelého albumu, ako bol Dawn Of The Dragonstar. V tomto prípade sa to skoro podarilo. Novinka sa snaží ostať verná štýlu, ale robiť veci aj trochu inak. At The Heart Of Wintervale je poctivo odmakaná bombastická doska s veľkým srdcom.
HODNOTENIE
