V septembri 2020 vyšiel u pražských MetalGate druhý štúdiový album blackmetalového zoskupenia VOLUPTAS. Oproti ich debutu Ved Rums Ende ponúka Towards The Great White Nothing podľa tlačovej správy k vydaniu tohto diela „kompaktnejšiu, priamočiarejšiu a rýchlejšiu blackmetalovú zvukomaľbu, ktorá si zároveň zachováva svoj experimentálnejší ráz.“ A či sa toto tvrdenie počas polhodinovej hudobnej nádielky potvrdí, sme boli zvedaví aj v našej redakcii.
Na albume nájdete päť skladieb. Prvou z nich je Crystalline Key, ktorá ihneď zatlačí do sedačky. Kapela totiž od prvej sekundy pred poslucháča postaví obrovskú zvukovú stenu, zloženú z besniacich bicích a surového blackmetalového škreku. Samozrejme, nechýbajú ani viaceré vrstvy gitár. Niektoré z nich sú ale nečakane harmonicky priezračné. Akoby v tej stene zvuku predstavovali okno k uvoľnenejším pasážam, kde sú gitary ešte prepracovanejšie a pútavejšie.
Podobne hlučná, ale zároveň bohatá na kontrasty je aj Thargelia, kde nájdete až prekvapivo harmonicky bohaté pasáže s nádychom tajomna. Rovnako je tomu aj v Between Terror And Erebus, ktorá napriek neúprosne valiacim sa bicím krásne graduje. Navyše v tejto skladbe najvýraznejšie preniká do uší vydarená linka basovej gitary.
Prejdime ale k spomenutému experimentálnemu rázu. Ani skladby, ktoré sme menovali doteraz, síce neboli čistokrvným black metalom, ale tie, ktoré zostali, sú ešte svojskejšie. Of Gnosis And Agony otvoria gitary s veľmi pútavým riffom aj rytmom. A vôbec, počas celej skladby sa objavujú gitarové party v takých polohách, že môžeme s čistým svedomím povedať, že kapela tu skutočne prekročila hranice svojho žánru. A vôbec nie opatrne, ale rovno sedemmíľovými krokmi.
Aby poslucháčovi nebolo málo, v záverečnom trinásťminútovom opuse Desert Twilight kapela ešte pridala zvuk saxofónu. Priznám sa, že po chvíli som sa v spleti zvukov a efektov nevedel zorientovať a odprisahal by som, že počujem aj sláčiky. Blackmetalovú podstatu skladby tu, nakoniec ako vo väčšine piesní na CD, definuje hlavne vokál. To ale tiež platí len do polovice skladby. Potom preberie žezlo spomínaný saxofón a spustí sa nevídaná experimentálna jazda, kde sa postupne v klbku hlukov, ruchov a šumov objavuje na pozadí už len minimum konkrétnych zvukov. Absolútna avantgarda.
Voluptas si ma svojím spôsobom celkom získali. Towards The Great White Nothing nie je nič pre zarytých fanúšikov old schoolu či pravého norwegian black metalu. Postoj kapely voči žánru je očarujúco inovatívny. Tejto nahrávke určite treba dať šancu aj napriek tomu, že možno chvíľku trvá, kým jej človek skutočne príde na chuť.
HODNOTENIE
foto: Markét Bártová
