Svoj rovnomenný debut DAMATO vydali v roku 2019. Ich existenciu som však začal vnímať až koncom minulého roka, keď sa ku mne dostal ich nový štúdiový album Triumf smrti. Ten vydali svojpomocne v apríli 2022. Hneď na prvý pohľad ma zaujal obal, ktorý vyzeral akoby vypadol zo štetca Hieronyma Boscha. Ale zo svojho omylu som bol, samozrejme, vyvedený, pretože kapela ako obal albumu použila fragment obrazu Triumf smrti holandského maliara Pietera Bruegela staršieho. Umelecký zážitok teda na veľmi vysokej úrovni ešte skôr, než si človek vôbec album stihne pustiť.
Keď som si túto bratislavskú partiu pustil do uší, bol som hneď od prvých tónov veľmi milo prekvapený. Určite nebudem prvý ani posledný, kto ich hneď tak spakruky prirovná k Čadu. Asi je to ich prekliatím a možno aj požehnaním. Mne takýto „známy“ zvuk veľmi zaimponoval.
Hneď v prvej Monument márnosti sa ako bonus predstaví hostka Weva. Rytmická muzika, silný text a dva tak výrazné a kvalitné vokály si človeka hneď podmania. A v rovnakej náloži (akurát už len s jedným vokálom) pokračuje kapela vlastne naprieč celým albumom. Triumf smrti, Môj chrám strachu, Do osudového dňa aj Az erőszakról. Všetky majú silnú atmosféru, výborné texty (dobre, tomu poslednému vôbec nerozumiem, ale verím chalanom, že ani ten kvalitou nezaostáva) a, jednoducho povedané, im nie je čo vytknúť.
Niekedy človeka zaskočí, koľko kvalitnej muziky sa na tomto našom maličkom Slovensku urodí. Damato a ich Triumf smrti sú pre mňa jednoznačným objavom minulého roka a zaradili sa minimálne medzi mojich top 10 albumov, ktoré u nás v 2022 vyšli. Päticu skladieb, ktoré na svoj album zaradili, som zhltol na jeden šup a tentoraz mi bolo, veru, aj málo. A tak to má byť.
HODNOTENIE
