Po o trošku chladnejšom víkende nám opäť nastali horúce dni, ale 3. august bol na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu ešte o niečo horúcejší než všetky ostatné. Stalo sa to, na čo dlhé roky čakali hlavne všetci maggoti. Aj keď sa nakoniec táto veľká udalosť o niečo posúvala kvôli pandémii, dočkali sme sa a SLIPKNOT premiérovo zahrali v Bratislave. Ako podporu si so sebou priviezli ukrajinských JINJER.
Prvý chod večera bol naservírovaný na minútu presne o pol ôsmej, ako hlásal časový harmonogram. Žiadne meškania, jednoducho sme hneď pred čiernou plachtou s logom Jinjer vo farbách Ukrajiny videli zahrievacie kolo.
Speváčka Tatiana sa preháňala po pódiu ako tornádo. Neustále pobehovala, skákala a v pološere svietila so svojími farebnými očnými tieňmi a šnúrkami na teniskách. Kráska s hlasom zvieraťa nás vôbec nešetrila.
Hoci Jinjer rozprúdili zábavu, nezabúdalo sa ani na to, čo sa teraz deje u nich doma. V jednom z príhovorov medzi skladbami nám Tatiana povedala o tom, že je to celé hrozné a praje nám, aby sme nikdy nemuseli zažiť hrôzy vojny.
Väčšinou však boli všetci až na Tatianu statickí, trošku to postrádalo energiu z pohybu. Aj zvukovo to bolo zlé. Samozrejme, záležalo aj od toho, kde človek stál, ale napríklad vpredu bolo počuť gitaristu iba pri veľmi veľkom sústredení, inak prerážali do popredia bicie a výnimočne, nestáva sa to často, bola výrazná i basgitara.
Setlist Jinjer: Call Me A Symbol, On The Top, Home Back, Perennial, Teacher, Teacher!, Sleep Of The Righteous, Vortex, Pisces, Colossus
Keď do tej chvíle bolo plno, teraz už štadión vyzeral ako úľ. Plocha na státie bola zaplnená do poslednej nohy a na sedenie zostalo voľných len pár miest. Pódium sa ,,uzavrelo“ čiernou plachtou s červeným logom Slipknot. Zhruba trištvrte hodinu sme čakali na vrchol celej akcie. O deviatej zazneli prvé tóny dvoch skladieb z nahrávok, ktoré boli akýmsi introm toho, čo malo prísť. Jedna bola od AC/DC a druhá od Billie Jo Spears. Hneď po nich padla čierna plachta na zem, aby sa otvorila pomyselná pekelná brána. Nie, ona sa vlastne neotvorila, ale rozletela na kusy, keď ju kapela vykopla s Disasterpiece.
Horúčava tisícok tiel a pot tečúci potokmi po nich, no i obrovská radosť spojená s výkrikmi a pospevovaním si. Knoti nezostali nič dlžní. Servírovali energiou nabitú šou plnú svetiel, ohňov a kde-tu aj výbuchov pyrotechniky. Do toho bolo všetko doplnené premietaním videí na paneloch okolo bubeníka Jaya Weinberga, ale aj na stĺpoch určených pre perkusionistov, z ktorých bol v Bratislave zaplnený väčšinu času iba jeden, pokiaľ na druhom nestál basgitarista Alessandro Venturella. Namiesto deviatky totiž vystupovali ôsmi. Vystúpenia sa nezúčastnil Tortilla Man. Práve on mi trochu chýbal, keďže má tendenciu skákať dole z konštrukcií, čo vytvára ďalší dobrý efekt k aj tak poriadnej servírovanej náloži.
Niekoľko členov malo už nové masky, ale v prípade DJa Sida Wilsona zostala prítomná na pódiu i jeho predchádzajúca maska. Do tej mal umiestnený motorček a ,,spievala“ spolu s nimi. Samozrejme, s obľubou s ňou pobehoval po okraji pódia.
Všetci sa dobre bavili, vrátane kapely. Koncert odsýpal možno až príliš rýchlo. V setliste sa striedali novšie veci so starými peckami ako Wait And Bleed, Before I Forget, Duality či Psychosocial. Odznela aj ochutnávka z nadchádzajúceho albumu The End, So Far v podobe The Dying Song (Time To Sing), pred ktoru nás vokalista Corey Taylor ubezpečil, že meno nahrávky neznamená koniec. Vraj sa nemáme báť, lebo kapela sa nejde rozpadnúť a tento nadpis znamená iba koniec jednej kapitoly.
V príhovoroch medzi skladbami Corey napríklad poďakoval a vyzdvihol aj Jinjer. Zmienil sa, že trvalo niekoľko rokov, kým sa im s nimi podarilo dostať sa na turné, ale sú za dosiahnutie tohto míľnika veľmi radi. Hovoril aj o tom, aké je super byť na Slovensku a určite sa ešte vrátia, keďže ich dostal úspech koncertu.
Ani sme sa nenazdali a prišli sme k záveru – pred ktorým sme ešte počas Duality videli Clowna so zapálenou pálkou a ako s touto fakľou búšil do suda. Nenechali nás však v štichu a vrátili sa ešte na niekoľko bonusových skladieb, medzi ktorými nesmela chýbať People = Shit.
Premiéra Slipknotu sa u nás podarila bez pochýb na jednotku. Minimálne, čo sa týka atmosféry, kde nesmeli chýbať aj circle pity a moshpity a Coreyho “Jump the fuck up!” Sklamaním však bol zvuk. Áno, miesto, kde sa koncert konal, ja aj svojou konštrukciou a materiálom, z ktorého je budova postavená, dosť výzvou na zvučenie. Na zvuku utrpeli už Jinjer a výnimkou sa nestali ani Slipknot. Je to škoda, lebo týmto celý zážitok mierne utrpel. Toto zlyhanie však dorovnala parádna atmosféra, ktorá je pri Slipknot neporovnateľná s nikým iným. Jedno je teda isté. Toto sa ešte jednoznačne musí zopakovať!
Setlist Slipknot: Disasterpiece, Wait And Bleed, All Out Life, Sulfur, Before I Forget, The Dying Song (Time To Sing), Dead Memories, Unsainted, The Heretic Anthem, Psychosocial, Duality, Custer, Spit It Out, People = Shit, Surfacing
