Na Helloween s HammerFall vo Zvolenskej Slatine sa oplatilo čakať

Nadšenie. Očakávanie. Pocit motýlikov v bruchu. Možno trochu obavy, či to bude také, ako si predstavujem. Tak sa asi cíti tínedžer pred prvým rande – ale aj metalista, ktorý sa chystá na svoj prvý veľký koncert po pandemickej koncertnej abstinencii. Pre mnohých bolo toto „znovu po prvé“ práve 2. júla vo Zvolenskej Slatine. Lákadlu, akým boli HAMMERFALL a HELLOWEEN, bolo príliš jednoduché podľahnúť.

Na futbalovom ihrisku, ktoré si organizátori nazvali Olympic fields, sa na slnku „škvarilo“ obrovské množstvo áut a ešte väčšie množstvo metalistov v čiernom – no a čo, že to na pocitovej teplote pridáva už takmer na bod varu. Úvod akcie mnohým znepríjemnila nezvládnutá organizácia. Zmätok na parkovisku, zmätok pri vstupe. Fľaše s vodou pri bráne zobrali, čo teda nie je na koncertoch nič neobvyklé, no dostať sa potom k nejakým tekutinám bolo skutočné umenie. Mnohí prepásli set HammerFallu v rade na občerstvenie. V celom areáli nebola dostupná ani kvapka vody, len v pár stánkoch s občerstvením, pred ktorými sa ľudia v horúčave tlačili desiatky minút.

Slnko nielen poriadne hrialo, ale aj nepríjemne svietilo do očí ľuďom sediacim na tribúne a tým, ktorí stáli na jeho ľavej strane. Postaviť pódium tak, že slnko zapadá zaň, nie je najšťastnejšie, aj keď to práve takto muselo byť asi kvôli odklonu hluku od dediny. No nečudovala by som sa, keby tí, čo si nenašli miesto v tieni, mali pred očami žlté škvrny ešte v nedeľu poobede.

Už okolo siedmej začali niektorí z asi 5-6-tisícového davu nedočkavo kričať a tlieskať. Vedľa mňa padla od jedného pána otázka, či je vlastne slávnejší HammerFall alebo Helloween. Odpoveď necháme na každom osobne, no je nepochybné, že spojenie týchto kapiel na jedno pódium fungovalo parádne.

Na minútu presne sme začuli odbíjanie zvonu, na obrazovke sa objavil cover aktuálneho albumu Hammer Of Dawn a zrazu pred nami stála švédska metalová partička v plnej paráde. HammerFall svoj set odštartovali skladbou Brotherhood a hneď sa všetci cítili ako bratia a sestry v metale. Už v úvode sme sa dočkali gitarových vyhrávok či synchronizovaného hádzania vlasmi gitaristov, čo ma vždy tak zvláštne poteší pri srdci.

Muzikanti ihneď využívali plnú plochu pódia vrátane jeho prednej vysunutej časti a rozhýbali upotený a teplom morený dav. Hymnické piesne ako Any Means Necessary či The Metal Age nedovolili len tak nepohnuto stáť. Guľometné bicie určovali rýchlosť tepu srdca prítomných metalistov. HammerFall na fanúšikov valili, podľa svojich slov, „nemecký heavy metal zo Švédska“. Najnovší album predstavili aj titulnou skladbou Hammer Of Dawn, ktorá veľmi dobre zarezonovala naživo.

Po Renegade nám prehovoril spevák Joacim do duše. Jeho posolstvo bolo o tom, aby sme si užili tento život, čo máme, lebo v budúcom živote by sme mohli byť hip-hoperi a to by bolo za trest. Myšlienku o tom, ako človek žije raz, ale umiera dvakrát – prvýkrát, keď naposledy vydýchne a druhýkrát, keď niekto povie jeho meno úplne naposledy, nasledovala skladba Venerate Me. Dočkali sme sa aj „búrkového“ medley, spomalenia s Glory To The Brave, či speváka pri Hearts On Fire na dosah ruky priamo na predných zábranách. Hodina a štvrť švédskeho heavy metalu bol naozaj dobre strávený čas.

Setlist HammerFall: Brotherhood, Any Means Necessary, The Metal Age, Hammer Of Dawn, Blood Bound, Renegade, Venerate Me, Last Man Standing, Hero’s Return/Riders Of The Storm/Crimson Thunder, Let The Hammer Fall, Glory To The Brave, (We Make) Sweden Rock, Hammer High, Hearts On Fire

Štandardné úpravy pódia, natiahnutie obrovskej tekvice okolo vyvýšených bicích, nazvučenie. Desať minút po deviatej hodine, kedy už slnko nikomu nebránilo v pohľade na pódium, hlásalo tekvicové intro so zvukmi zo skladby Halloween spojenie síl – United Forces. Práve tak znie názov aktuálneho turné nemeckej legendy Helloween k aktuálnemu albumu Helloween.

Najdlhšia skladba z najnovšieho albumu dostala česť otvárať set. Skyfall bola na začiatok výborná voľba, keďže sa počas nej majú možnosť osobitne predviesť všetci muzikanti a mikrofón si „popodávajú“ všetci traja speváci – Michael Kiske, Andi Deris aj Kai Hansen. Predstavenie sprevádzalo aj video premietajúce sa na obrazovkách na pódiu s mimozemskou tematikou.

Rôzne videá a animácie, takmer vždy s nejakou variáciu tekvice, vhodne dotvárali atmosféru každej jednej piesne. Po novej skladbe, ktorú ale mali slovenskí fanúšikovia zjavne už napočúvanú, vytiahli osvedčenú klasiku. So zlatým orlom na obrazovkách priletela Eagle Fly Free. Škoda, že Kiske trochu „podvádzal“, keď takmer každý začiatok refrénu nechal odspievať dav pred pódiom. Hold, už nemá dvadsať rokov a ťahať nebeské výšky na celom turné asi nie je úplne sranda.

Deris potom vytiahol Mass Pollution z novinky, no ak si pri jej počúvaní na albume predstavujete rozvášnené skákajúce a spievajúce partie metalistov, vo Zvolenskej Slatine sa vám predstavy rozplynuli. Zaslúžila by si asi trochu viac nadšenia. Zato pri Future World leteli ruky aj hlasivky fanúšikov do výšin. Bolo zjavné, že staršie hity platia na slovenských fanúšikov oveľa viac. Veď si celý úvod skladby zvládli odspievať úplne sami.

Takisto veľmi nezaujala ani Angels, ktorá navyše naživo znela veľmi ťažkopádne a určite by som si namiesto nej vedela v setliste predstaviť iné kúsky z albumu Helloween. Potom sa však všetka pozornosť strhla na Kaia Hansena a zrazu plesalo srdce skalných, ktorí stoja pri kapele od jej začiatkov. Preniesli sme sa do čias minulých, konkrétne do roku 1985, kedy vyšiel debutový album Walls Of Jericho a post speváka zastával práve Hansen. Ten sa prihovoril aj po slovensky – mnohí vedia, že jeho srdce zakotvilo na východnom Slovensku. Medley skladieb Metal Invaders/Victim Of Fate/Gorgar/Ride The Sky plynule prešlo do Heavy Metal (Is The Law).

Po oldschoolovej nakladačke tempo spomalilo s nádhernou Forever And One (Neverland), ktorú Deris a Kiske odspievali ako duet. Priestor dostal aj najmladší člen zoskupenia s najdlhšou ofinou. Na pódiu ostal sám Sascha Gerstner a jeho gitarové sólo vyústilo do ďalšej novej piesne práve z jeho pera – Best Time. Pri nej si určite viacerí uvedomili, že byť na takomto skvelom koncerte je jednoznačne najlepší čas ich životov, ako sa aj spieva v refréne.

Dr. Stein je záruka vlny nadšenia a vykričaných hlasiviek a bola to presne taká odtrhovačka, ako čakáte a ako je vlastne vždy. Základnú časť setlistu ukončila How Many Tears, čo teda jednoznačne nie je žiadna balada, ako by niekto nezainteresovaný mohol tipovať. V nej sa opäť vystriedali všetci traja speváci a „tekvice“ sa rozlúčili, aby sa nechali privolať na prvý dvojskladbový prídavok.

Ten začal doslova silou – Power už má tiež pevné miesto v setliste Helloweenu. Ľudia spievali, skákali, bavili sa. Nadšenie sprevádzal ikonický, legendárny a najdlhší kúsok v „tekvičkovskej“ diskografii Keeper Of The Seven Keys. Davom odspievaný verš „You’re the keeper of the seven keys“ muselo byť počuť minimálne do Zvolena. Na konci skladby postupne predstavili každého člena formácie a postupne z pódia poodchádzali. To by však nebola správna bodka na záver…

Tá prišla s očakávanou I Want Out. A ak „keepra“ bolo počuť do Zvolena, tak refrén tejto skladby museli započuť aj v Banskej Bystrici. I Want Out dostane metalistov zaručene do vytrženia už pri prvých tónoch gitarového riffu. Prišlo ešte aj na záverečné hry s publikom, kedy sa Andi s Michaelom doťahovali, ktorá strana zaspieva hlasnejšie melódiu piesne alebo výkrik „I want out!“. A s posledným refrénom prišiel definitívny záver výbornej dvojhodinovej šou.

Koncert Helloweenu vo Zvolenskej Slatine nebol až taký veľkolepý ako ich reunion vystúpenie pred pár rokmi v Bratislave. Bol to „len“ naozaj dobrý koncert na podporu nového albumu premiešaného s legendárnymi skladbami, ktoré formovali metalovú scénu. Helloween je však jedna z tých kapiel, na ktoré sa oplatí chodiť aj po rokoch a opakovane.  

Setlist Helloween: Skyfall, Eagle Fly Free, Mass Pollution, Future World, Angels, Metal Invaders/Victim Of Fate/Gorgar/Ride The Sky, Heavy Metal (Is The Law), Forever And One (Neverland), Best Time, Dr. Stein, How Many Tears, Power, Keeper Of The Seven Keys, I Want Out    

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Foto: Rudolf Kráľovský, Ladislav Šimurka