Veľmi dlho sa čakalo na novinku od nemeckej legendárnej formácie KREATOR. Milovníci germánskeho thrash metalu sa po piatich rokoch konečne dočkali. Mile a jeho partička vypustili po niekoľkých singloch do obehu novinku Hate Über Alles.
Väčšine poslucháčov v spojitosti s úspechom poslednej radovky napadne hneď prvá otázka. Je tento album lepší ako ten predchádzajúci? V zásade na to neexistuje presná odpoveď. Od určitého momentu je Kreator kapelou, ktorá robí každú dosku tak trocha inak ako tú predošlú. Takže, kým Gods Of Violence bol (právom) komerčne najúspešnejším počinom, novinka to už tak jednoduché mať nemusí.
Na prvý posluch sa tu stretávame s naoko jednoduchou stavbou a neustále sa opakujúcimi frázami v refrénoch. Hudba bez nápadu v nejakom čudnom stereotype. Niekam sa vytratili melódie a celé to pôsobí rozpačito. Opak je pravdou.
Našťastie, Mile nie je žiaden hlupák a presne vie, ako majú fanúšikovia nastavené uši. Hneď úvodná titulná skladba, ktorá debutovala ako prvý singel, človeka núti automaticky kývať hlavou. V tom najrepetitívnejšom refréne, ktorý sa pokojne môže postaviť do vitrínky k ostatným metalovým opakovačkám a stále bude vyčnievať, si človek vytrasie mozog z glóbusu. Ako je to možné?
Veľmi jednoducho. Dosť energická rýchla skladba, ktorá pripomína nasratý buldozér, ničí všetko živé aj neživé a necháva za sebou iba spúšť. Presne to, čo od nich fanúšik očakáva. Veľmi šibalský je však refrén s navrstvenými gitarami a vokálmi v pozadí tak, aby nezavadzali bežnému poslucháčovi. A tak skandované „Hate über alles!“ zabíja poslucháča do zeme ako stotonové kladivo. Dokonalý koncertný hit.
Nasledujúca Killer Of Jesus sa rozbehne snáď ešte besnejšie ako titulka a v opäť opakujúcom sa refréne cítiť zas a opäť niečo zvláštne. To tu ešte nebolo. Žeby Mile začal pokukovať aj po black metale? Je známe, že rád prekračuje hranice zavedenej formulky a inak tomu nie je ani teraz. Navyše toto nie je jediný song na albume, kde je cítiť závan čierneho kovu.
S každým ďalším vypočutím týchto nevšedných momentov pribúda, až človeku dôjde, že tento album je úplne super. Každá pesnička má svoju vlastnú tvár, konštrukciu a atmosféru. Celok je robustný a drží pekne pokope. To nie je žiaden zázrak, ale veľmi prefíkaný prístup ku koncepcii albumu.
Platňa si udržuje balans. Single Strongest Of The Strong a Become Immortal sa snažia byť tak trochu mimo škatule. Obligátne thrashovice Conquer And Destroy a Demonic Future plnia úlohu nárazníkov. Ingrediencie, ktoré fungovali, tu z časti ostali, iba ich pomer sa zmenil. Skvelým príkladom je Pride Comes Before The Fall. Táto ako asi jediná pripomína náladu predchádzajúceho albumu.
Naozajstným gurmánskym vrcholom je Midnight Sun. Toto je dokonalá ukážka toho, ako sa za naoko prvoplánovou skladbou skrýva čosi viac. Nepokojnú atmosféru kompozície umocňuje svojím hlasom skvelá speváčka Sofia Portanet. Hmla, ktorá sa prediera pomedzi thrashmetalové hradby, v človeku zanecháva čudesný znepokojivý pocit. Inšpirácia filmom Midsommar sa pretavila aj do videoklipu, čo ten pocit už iba znásobuje.
Za zmienku stojí aj spolupráca s chalanmi z Fleshgod Apocalypse v úvodnom intre, ale aj v poslednej epickej, hustej a dusivej kompozícii Dying Planet.
Muzikantské výkony sú štandardne na vysokej úrovni. Veľmi dobre vyladené duo Mile Petrozza a Ventor už tradične supportuje svojimi typickými sólami Sami Yli-Sirniö a nová posila v podobe basáka a bývalého člena Dragonforce menom Frédéric Leclercq.
Mileho texty už tradične dehonestujú politikov, predstaviteľov kultov a náboženstiev či obmedzených principiálnych hejterov. V dnešnej dobe s inšpiráciou nemohol mať absolútne žiaden problém.
Zvuk je miestami oveľa vzdušnejší, ale v pasážach, kde treba pritlačiť, je jeho váha nekompromisná. Tradičné riffy sú prepletené Samiho vyhrávkami trocha pomenej, čo dáva priestor intenzite a surovosti či iným odvážnejším zvratom. Produkcia je čistejšia a jasnejšia ako u predchodcu. Celkovo sú nástroje trošíčku viac čitateľnejšie.
Album vzal hitparády útokom a hoci vo viacerých krajinách svojho predchodcu v prvom týždni preskočil, v domácej hitparáde tesne minul prvú priečku a skončil na druhom mieste.
Vyzerá to tak, že nenásilný progres a prirodzená inovácia sa vypláca. Napriek tomu, že album ašpiruje na to, aby zabodoval ako predchodca, určite to nie je jeho vykrádačka. Práve naopak. Kreator už valcujú jedno publikum za druhým a na jeseň sa objavia aj u nás. Nuž a ja si pravdepodobne vykričím hlasivky na jednom z opakujúcich sa refrénov.
HODNOTENIE
