Vitajte na čiernej metalovej omši! Aj také by mohlo byť heslo POWERWOLFU, ktoré by sa zaiste nemenilo pri žiadnom z ich albumov. A platí to aj pri novinke Call Of The Wild, ktorá má ešte len pár dní.
Pokiaľ ste očakávali niečo super extra nové a revolučné, nechajte si zájsť chuť. Pár zmien sa na aktuálnej nahrávke vlkov nájde, ale viac-menej to zostáva stará dobrá klasika s nezameniteľným puncom tejto bandy. Po hudobnej stránke sa kapela nikam neposunula, držia sa v rovnakých rovinách. Stále môžeme sledovať ich zaužívaný vzor gradovania skladieb od začiatku až po refrén, ktorý je vždy chytľavý, aby vás prinútil hneď si spievať. Niektoré skladby sú o niečo pomalšie, iné zase rýchlejšie, no zásadne sa nelíšia od tempa a rytmu, ktorý použili už pri The Sacrament Of Sin či predchádzajúcich albumoch.
Miestami má človek dokonca pocit, že ani nepočúva nič nové. Minimálne pri prvom posluchu určite. Na druhé počutie si však uvedomíte prítomnosť niekoľkých prvkov, ktoré v minulosti kapela nepoužila. Rovnako však postrehnete aj fakt znenia, akoby v určitých momentoch doslova a do písmena Powerwolf kopírovali samých seba.
Aj na Call Of The Wild sa opäť nachádza jedna skladba v nemčine a jedna balada, podobne ako to bolo pri predchádzajúcej nahrávke z roku 2018 The Sacrament Of Sin. Zároveň vám garantujem, že keď vám prehrávanie albumu preskočí na spomínanú baladu Alive Or Undead, okamžite si spomeniete na Where The Wild Wolves Have Gone, hoci tá mala väčšie čaro ako Alive Or Undead.
Predsa len sa na Call Of The Wild objavujú i nové prvky. Po hudobnej stránke veľmi nie, tam by som vypichla asi hlavne gajdy použité v prípade Blood For Blood (Faoladh). Pri tejto skladbe sa v texte inšpirovali írskou legendou o vlkolakoch a aj po hudobnej stránke trochu pôsobí (aspoň v úvode) ako nejaká írska ľudovka. Tu výrazne cítiť odklon od typickej tvorby Powerwolf nielen kvôli intru, no aj vďaka výrazne iným gitarovým riffom a celkovému efektu. Ale je to asi jediná vec, kde je zmena naozaj veľká. Inak došlo k pridaniu pár nových prvkov ako napríklad pri Glaubenskraft zachytíte zborové odriekanie, ktoré okamžite pripomenulo God = Dog od Behemoth alebo inde dochádzalo ku hrám s výškou tóniny, v ktorej sa držali, zmenám tempa, atď.
Väčšina piesní sa však opäť drží vo svižnom, údernom typickom powermetalovom ráze doplneným o operný hlas Attilu Dorna a kostolný organ Falka Mariu Schlegela. Samozrejme, nesmú chýbať prvky ako kostolné zvony, vŕzganie pántov na kostolných vrátach či ozveny a chorály.
Po textovej stránke však došlo k zmenám o niečo viac, keďže sa nevenovali iba religióznym témam, no zachytíte tu inšpiráciu rôznymi legendami, ako to naznačuje už spomínaná Blood For Blood (Faoladh). Podobným spôsobom, avšak zase rumunským mýtom, sa nechali viesť aj pri skladbe Varcolac, ktorá taktiež poníma o vlkolakoch. A, samozrejme, legendou je inšpirovaná aj Beast Of Gévaudan, pričom jej príbeh pochádza z Francúzska z 18. storočia, kedy tu došlo k vraždám asi stovky ľudí.
Nejde o zlý album, ale ani nič, čo by nejako prekvapilo či šokovalo. Sú to stále starí dobrí Powerwolf, ktorí však akosi stagnujú a miestami vykrádajú samých seba. Call Of The Wild je solídna vec, no chcelo by to trochu viac nového vetra. Pokiaľ však nie ste nároční a stačí vám, že sú to Powerwolf, potom isto budete spokojní s tým, čo naservírovali tentokrát.
Pre labužníkov je tento album dostupný aj v deluxe edícii, kde okrem základu Call Of The Wild nájdete i dve ďalšie nahrávky. Jednou z nich je album s orchestrálnymi verziami skladieb z Call Of The Wild. Druhá pod názvom Missa Cantorem obsahuje niekoľko cover verzií starších skladieb Powerwolfu. Tentokrát však nejde o úplné prerábky, všetko zostalo zachované, zmenili sa iba vokály, ktoré v niektorých prípadoch vyzneli dosť zvláštne. V iných však naopak vyzneli dosť zaujímavo. Nájdete tam Sanctified With Dynamite s Ralfom Scheepersom z Primal Fear, Demons Are A Girl‘s Best Friend s Alissou White-Gluz z Arch Enemy, Nightside Of Siberia s Johanom Heggom z Amon Amarth, Where The Wild Wolves Have Gone s Doro Pesch, Fist By Fist (Sacralize Or Strike) s Mattom Heafym z Trivium, Killers With The Cross s Björnom Stridom zo Soilwork, Kiss Of The Cobra King s Chrisom Harmsom z Lord Of The Lost, We Drink Your Blood s Johannesom Eckerströmom z Avataru, Resurrection By Erection s Chrisom Bowesom z Alestormu a Saturday Satan s Jarim Mäenpääm z Wintersun.
HODNOTENIE
