Od posledného albumu nemeckých strojov na novodobé metalové hity ORDEN OGAN ubehli už štyri roky. Po nekonečných peripetiách s posúvaním vydania novinky si človek povedal, že by im ten prešľap s názvom Gunmen už hádam aj mohol odpustiť. Komerčne opäť úspešnejší album než tie predošlé bol síce pre pištoľníkov príznačnou trefou do čierneho, ale z hudobného hľadiska už bolo cítiť únavu materiálu, aj keď niektorí boli presvedčení o tom, že nič lepšie ešte kapela nevydala. Nejeden fanúšik bol teda zvedavý, s čím formácia okolo hlavného mozgu Seeba Levermanna vyrukuje na čerstvom záseku s názvom Final Days.
Už obal dáva tušiť, že páni upustili od steampunkovej (a, chvalabohu, aj westernovej) tematiky a príbeh Alistera Valea sa tentokrát, na spôsob filmu Interstellar, sústredí na nie tak vzdialenú budúcnosť a potrebu ľudstva nájsť nový domov. Z mojej strany je to trošku sklamanie, lebo jednak pôsobí obal neobvykle chladne, jednak mi bude ten „historický“ imidž, neraz veľmi vkusne pretavený aj do muziky, trochu chýbať.
Úvodná šupa Heart Of The Android však rozpúšťa všetky pochybnosti o tom, či si Orden Ogan zachovajú svoj debutom vytýčený smer. Mohutný sekaný riff, prvotriedna produkcia a seebavedomý (badum-tss) Seebov vokál každého uistia o tom, že sa opäť varí z overených prísad. Aby to však nebola úplná kopírka predošlých počinov, slohy sú okorenené modernými elektronickými prvkami, ktoré korešpondujú so sci-fi námetom. Veľmi slušný začiatok s už tradične skvelým refrénom, ale viem, že Ordeni majú na viac.
O tom ma hneď presvedčí nasledujúca In The Dawn Of The AI, jedna z najlepších piesní, aké kedy OO zložili. O úvodný nápaditý riff sa stará iba jedna gitara na skromnom podmaze, aby to po chvíli vybuchlo v intenzívny hlavný motív. V piesni sa nachádza jedna z mála speedových pasáží albumu, čím sa dostávam k pre mňa dôležitej výčitke. Neviem, čo je to za blbú módu, ale akoby klasický power/speed úplne vymizol. Buď kapely nemajú odvahu do svojich epických výletov zakomponovať poriadne dvojkopákové besnenie, alebo, naopak, ide o oldschoolový výprask, kde rýchlosť za každú cenu zadupe do zeme akýkoľvek pokus o powermetalovú výpravnosť.
Práve to som u Orden Ogan kedysi oceňoval – schopnosť elegantne tieto dva svety spojiť. Absencia tohto elementu mi prekážala už na Gunmen a áno, prekáža mi aj teraz. Skoro každá skladba sa nesie v pohodlnom strednom tempe, naviac kopa refrénov pieseň ešte viac spomalí. Jedno šťastie, že Seebov rukopis je v tomto ohľade jeden z najkvalitnejších na súčasnej scéne a zachraňuje aj inak viac-menej priemerné kompozície.
Čiastočná náplasť na túto boliestku príde až s predposlednou Hollow, kde sú moje modlitby vyslyšané a kvintet to do poslucháča páli ako za čias Easton Hope. S týmto albumom spája novinku aj použitie zborov. Nie, že by bola na predošlých platniach o ne núdza (napokon, je to jeden z poznávacích znakov tejto formácie), ale tu sa používajú tak, aby mal poslucháč pocit, že je to skutočne chrámový zbor s veľmi nápaditými harmóniami. Naviac, a to veľmi oceňujem, nie je príliš vytiahnutý do popredia a dáva priestor frontmanovi, ktorého vokálne kvality rastú na každom albume enormným tempom. Dokonalým príkladom nech je Let The Fire Rain, dosť nenápaditá singlovka, kde sa v obrovskom refréne v jednom momente Seeb škriabe riadne vysoko a pritom vôbec neznie neprirodzene.
Za zmienku ešte určite stojí Interstellar (žeby mal album predsa len spojitosť s rovnomenným filmom?) s hosťujúcim Gusom G. z Firewind. Skupina sa nikdy netajila svojou láskou k Running Wild, no tu ich s odzbrojujúcou drzosťou doslova vykrádajú na spôsob We Are Pirates! z už spomínaného Easton Hope. Od začiatku, keď začne typicky wildovský tremolo riff, až po posledný vyštekávaný a na intonáciu náročný refrén je to jazda, na akú od Rolfa Kaspareka čakáme už dve dekády. Pôvodné to síce nie je ani náhodou, no v tej chvíli nemôžem byť šťastnejší a refrén je spoľahlivo zavŕtaný do hlavy ako guľka z pištole Edwarda „Čiernej brady“ Teacha.
Orden Ogan na to tentokrát idú relatívne šikovne. Ponechali si to, čo ich na Gunmen vystrelilo do najvyšších poschodí melodicmetalovej ligy, ale prestali sa dojímať sami nad sebou a upozadili bombastický balast, aby konečne vyznel Seebov spev aj v refrénoch a celkovo aj metalový výraz kapely. Surovejšie vyznenie fošne dáva nádej, že páni nemienia zvukovo stagnovať. Treba ešte miestami trochu viac dupnúť na plyn, aby potešili aj starých fanúšikov, odpustiť si niektoré banálne popevky a la Black Hole a bude to skvelé. Nateraz je to veľmi dobré, čo je stále viac, než som po predošlom sklamaní čakal.
HODNOTENIE
