Okrem toho, že TRIVIUM opäť dodržali svoj štandard vo vydávaní nových albumov v rozpätí dvoch až troch rokov – predchádzajúci vyšiel v roku 2017 – , neodklonili sa ani od svojej zvyčajnej kvality. Práve naopak, znova akoby o kúsok pritlačili na pílu a What The Dead Men Say posunuli ešte o niečo ďalej než The Sin And The Sentence.
Naposledy hrešili a trestali, teraz sa rovno rozprávajú s mŕtvymi. Ale že im to ide! Už pri prvých zverejnených skladbách nejaký čas pred vydaním albumu som ostala očarená a keď som konečne dostala možnosť vypočuť si túto dosku ako celok, odrovnala ma.
Prvá vec, ktorá mi najviac udrela do uší, boli veľmi výrazné, sakramentsky rýchle bicie. Keby som sa pokúšala predstaviť si rýchlosť, akou v niektorých momentoch museli kmitať na pedáloch nohy Alexa Benta, asi by som si musela vyjaviť iba krídla kolibríka. Každý jeden jeho úder je opäť chirurgicky presný a príjemne drása ušnými bubienkami.
A ako nerobil chyby Alex, nepostrehla som ich ani u Matta Heafyho, Coreyho Beaulieu (ktorého gitarové sóla mi miestami uši priraďovali skoro až do metalcoreu, obzvlášť jedno nachádzajúce sa pred poslednou minútou záverečnej skladby The Ones We Leave Behind, ktorá je aj skvelým jemnejším záverom) a Paola Gregoletta.
Keby som to mala k niečomu prirovnať, na um mi prichádza jedine oheň, ale nie taký, ako keď o seba mlátite kameňmi ako nejakí jaskynní ľudia a čakáte na tú pravú iskru. WTDMS je skôr ten typ, kedy ste do pahreby nahádzali príliš veľa horľavých kúskov a poriadne vám to baflo, až vám pri priložení zápalky zobralo aj obočie.
Asi si hovoríte, že rýchly začiatok mal potom aj rýchly koniec. Ale kdeže! Ono bolo ešte málo a Trivium do tohto rýchlo rozhoreného pekelného plameňa naliali ešte aj tekutý podpaľač, aby všetko vyšľahlo až do výšin, kde lietajú len vtáci alebo rovno astronauti.
Cítim v tom kus nostalgie, lebo s riffmi i celkovým spôsobom zloženia skladieb ako What The Dead Men Say či Amongst The Shadows And The Stones som si okamžite spomenula na moment, kedy som na túto kapelu narazila prvýkrát v puberte. Amongst The Shadows And The Stones mi svojím nekompromisným tvrdým štartom so screamovaním pripomenula ikonickú In Waves.
V hlave sa mi tvorili i ďalšie asociácie. Pri o niečo jemnejšej Scattering The Ashes som si spomenula na Behemoth. Nie, rozhodne nie po zvukovej stránke, no pri započúvaní sa do textu.
Na tomto albume nájdete veľa hlučných bicích, ktoré nahrávke dodávajú surovosť a v kombinácii s hlasom Matta Heafyho, hlavne jeho mixu screamu a growlu, budete pri počúvaní vsakovať až animálnu zúrivosť. Tá sa vám bude šíriť žilami ako jed, pohlcovať vás a nakoniec vás úplne dostane.
V mnohom je táto novinka nie veľmi vzdialená od predchádzajúceho albumu, ba dokonca by sa vám mohla zdať na jedno kopyto. Keď sa však do nej započúvate hlbšie a dáte jej šancu, prehovorí k vám úplne iným spôsobom. A to aj vďaka tomu, že v nej cítiť aj nádych starých dobrých klasických Trivium, na akých ste si mohli zvyknúť pri albumoch ako
Shogun, In Waves, prípadne Vengeance Falls.
Mne táto unikátna kombinácia starého s novým veľmi zaimponovala. What The Dead Men Say je jednoznačne silným albumom. Jeho údernosťou, nekompromisnosťou a energiou by kapela nepochybne dokázala rozpumpovať i to mŕtve srdce, ktoré pripomína tá zvädnutá ruža na obale dosky.
Trivium opäť nesklamali. Dravosť, divokosť presiaknutá do každého tónu, do každého riffu a akordu tejto novinky poslucháča nenechá vydýchnuť od prvých jemných akustických tónov IX. až po posledné gitarové sólo zanikajúce v postupnom utíchaní na konci The Ones We Leaves Behind. Pokiaľ sa album ešte len chystáte počúvať, pripravte sa na totálne zničenie.
HODNOTENIE
