Krakovský klub Zaścianek som v nedeľu 6. októbra navštívil po prvý raz v živote. Malý, ale veľmi útulný a kvalitne vybavený klub v centre študentského mestečka dýchal už od samého začiatku výbornou atmosférou, a to ešte ani nikto nestál na pódiu. Dvere klubu sa verejnosti otvorili presne o 19:00 a ako je u našich poľských susedov krásnym zvykom na drvivej väčšine koncertov, e-tickety boli priamo pri vstupe návštevníkom zamenené za pekné zberateľské vstupenky tlačené na tvrdom papieri.
Vypredaný Zaścianek sa pomaličky začal plniť a o 20:00 (opäť presne) prišla na pódium poľská kapela PROSECUTOR. Tá stihla za svoju polhodinu odohrať síce len šesť skladieb, ale publikum navnadila, ako sa patrí. Ich energický heavy metal bol vkusnou prehliadkou dravých riffov a hlavne sa na štvoricu pánov veľmi dobre pozeralo. Bolo vidieť, že si svoj čas na pódiu vychutnávajú a chcú prítomným odovzdať čo najviac zo svojej hudby – možno aj preto bol spevák medzi skladbami skúpejší na slovo. Celkovému dojmu z ich vystúpenia to ale vôbec neubralo a už dávno som si vystúpenie pre mňa neznámej predkapely takto neužil.
Ďalším milým prekvapením bola výmena kapiel. Takú rýchlu prestavbu pódia som asi ešte ani nevidel. Celý akt netrval dlhšie ako desať minút. O 20:40 už bolo všetko prichystané na hviezdu večera a pódium sa pomaly začalo zahaľovať do jemnej hmly. O deviatej začalo publikum hladne skandovať meno českej legendy a XIII. STOLETÍ sa nenechalo dlho prosiť. Ich príchod sprevádzali obrovské ovácie a od samého začiatku bol na členoch kapely vidieť obrovský pocit zadosťučinenia a vďačnosti. Svoj dokonale vyskladaný set kapela odpálila skladbou Fatherland. Z toho, s akým nasadením a štýlom kapela odštartovala svoj set, naskakovala husia koža. Refrén, samozrejme, spieval s kapelou celý klub a nebolo tomu inak ani pri ďalších nestarnúcich kúskoch Transylvanian Werewolf, Frankenstein (Mary Shelley Requiem), Upír s houslemi, Karneval,… A vlastne by som takto mohol vymenovať všetky odohraté skladby.
Samozrejme, že kapela do koncertného programu zaradila aj nejaké tie kúsky z ich najnovšej nahrávky Noc vlků. Boli to konkrétne dve piesne – Ze stromů listí už padá a Můj bratře můj. A neboli to jediné skladby, pri ktorých som si povedal, že naživo šľapú ešte viac ako z „cédečka“. Kým som videl naživo XIII. Století, bolo pre mňa merítkom kvality to, či kapela znie na pódiu tak ako na nahrávke. Česká gotická legenda, ktorú som videl po prvý raz v živote, túto moju pomyselnú latku preskočila s poriadnou rezervou. Možno za tým bol zvuk Petrovej gitary, možno to, že Pavel pri niektorých piesňach oproti originálu mierne navýšil BPM. A možno len zážitok z toho, ako si to táto kapela aj po viac než troch dekádach neuveriteľne na pódiu užíva.
Pavel sa paličkami zaháňal až spoza hlavy, Miroslav sa pre pódium narodil, čo dokazoval každým svojím pohybom a Andrea bola popri troch besniacich monštrách ako jemné pohladenie gotickej romantiky. A Petr? Ten neostal nikomu nič dlžný. Aj napriek malým technickým problémom so svetlom odspieval celý koncert bez najmenšieho zaváhania a so svojou gitarou ako jedno telo celý patrili publiku. Vrcholom bolo, keď počas Elizabeth nechal fanúšičku v prvom rade zahrať posledný akord a keď počas záverečnej Růže a kříž podal svoj mikrofón jednému šťastlivcovi do publika.
Chémia, neskrývané a nehrané puto medzi oboma bratmi a pocit, že celá kapela je jedna šťastná rodina. Obrovské emócie a taký pretlak radosti, aký by ste od gotickej kapely asi nečakali. XIII. Století by určite malo byť na zozname kapiel, ktoré musíte za život vidieť. A to bez debát. Nedeľný večer v krakovskom klube Zaścianek sa stal nezabudnuteľným zážitkom, ktorý si určite budem chcieť ešte niekoľkokrát zopakovať.
Setlist: Fatherland, Transylvanian Werewolf, Ze stromů listí už padá, Frankenstein (Mary Shelley Requiem), Faust, Upír s houslemi, Můj bratře můj, Justina, Karneval. Prídavky: Evropa, Elizabeth, Růže a kříž
