V deň, keď vyšiel môj predošlý stĺpček, sa odohral istý atentát na istého verejne známeho človeka. O tom hovoriť nechcem, iba jeden bonmot – ešte šťastie, že strelec nebol fanúšikom metalu alebo podobného tvrdého žánru. Potom by sme pod paľbou boli my. Ono je to tak – v násilných a nenávistných momentoch sa vždy niekoho pozornosť otočí k hudbe, ktorá násilne a nenávistne znie. Najmä preto, lebo napríklad pokojné a ohľaduplné náboženstvo predsa nikdy nič zlé nespôsobilo.
Našťastie, nás nikto neobviňuje, ale nálada je na Slovensku mizerná. To mi príde ako dobrý moment pripomenúť svetu, že negatívna estetika neznamená vždy negatívny efekt. Je známe (a dokonca vedecky overené), že metalisti sú šťastnejší než mnohí iní hudobní fanúšikovia – práve preto, akej hudbe venujú svoj čas a energiu. Je to taká idylka, pustiť si Cattle Decapitation a ich serenády umierajúcemu svetu, precítiť tú mizériu a potom byť krotký ako čerstvo vyliahnuté kuriatko. Satan, vraždenie a politika, to sú odtoky z nášho kuriatkovského hniezdočka pochmúrnej hudobnej láskavosti. Ale svojej babke to ťažko vysvetlíš. Prípadne ľuďom, ktorí z masovej vraždy v Columbine kedysi obviňovali Marilyna Mansona.
Prirodzene, negatívne výnimky budú vždy. Stačí sa pozrieť na pohnutú kultúru black metalu v jeho začiatkoch či výtržnosti na Woodstocku na prelome milénií – niektoré ostré hrany boli asi príliš ostré. Týchto prípadov je však menej, než by človek čakal. Vo väčšine prípadov stále platí, že keď spadneš na zem počas thrashového koncertu pri songu o smrti, okamžite ťa dvíha desať párov rúk. To je celkom príjemná záchranná sieť – vedieť, že sú ľudia, ktorí v správnej chvíli neriešia okolnosti, ale problémy. Dobre, potom sa môžete pri pivku do krvi pohádať, ktorý album Kreator je najlepší (Coma Of Souls, keby sa niekto pýtal), ale stále v nich prežíva ten bezpečný kúsok kuriatka.
Emócie na Slovensku sú v súčasnosti horšie, ako u -násťročných gotikov a problémy sa valia zo všetkých strán, zvlášť, ak sledujete politiku. Niekto by možno dokonca chcel riešiť aj tento nekresťanský a asociálny lomoz, ktorý počúvame. Predsa len, v našom tábore je celkom dobrá sloboda vyjadrovania – môžeš si dopriať Nunslaughter, Propagandhi či Cannibal Corpse, ale aj úplné neškodnosti typu Electric Callboy. A všetci aspoň zhruba ťaháme za jeden povraz (upletený z detských duší, ktoré sme obetovali temným silám, bwahahaha). To sú však len obavy – zatiaľ platí, že na hudobnom fronte nie je nič nové.
Všetko po starom je ale stav, ktorý potrebujeme. Ide predsa festivalová sezóna a bez ohľadu na to, pod ktorým pódiom budete, dúfam, že si ju užijete. Zaslúžite si to. Politický marazmus zateká úplne všade, preto je dobré mať nepoškvrnené útočisko. Na tom koncerte naozaj nemusíte riešiť, čo všetko je dnes so spoločnosťou zlé. Pokojne buďte nechutní, agresívni a nemorálni, ak to ten moment umožňuje a majte na saláme, kto vás chápe, kto nie a či vás chce niekto zakázať.
Najdôležitejšou úlohou dnešných dní je totižto nezošalieť. Ak sa vám to podarí so satanistickým black metalom, stále dobre. Lebo viete, čo robia ľudia, ktorí to nedajú a naozaj im prepne? Podobné veci, o akých si my s úsmevom na tvári iba neškodne vybľakujeme.
