Máj je ideálny čas na vydanie albumu. Počasie láka von, festivalová sezóna je predo dvermi a tá klubová ešte pred letnou prestávkou stále doznieva. Dôsledkom je pretlak albumov očakávaných, kvalitných, prekvapujúcich, ale, snáď v snahe stihnúť termíny, aj nedovarených či vyslovene slabých. Spísať niečo o každom, ktorý by si to zaslúžil, by bol neľudský výkon, tak si dajme aspoň týchto päť.
Asi málokto bude namietať, ak povieme, že najočakávanejšou nahrávkou mája (a pre niekoho istotne aj celého roka) bol debut kapely KERRYHO KINGA, ktorý dostal názov From Hell I Rise. Konštatovanie, že to znie ako Slayer, je až komicky suchopárne, ale ono to fakt znie ako Slayer s úmyselnými chybami. Kerry inú hudbu hrať ani nevie, no napriek tomu sa niekoľko vyčnievajúcich momentov nájde. Paradoxne, ide skôr o pomalšie skladby.
Osobnými favoritmi po niekoľkých vypočutiach zostávajú zlovestne pulzujúca Trophies Of The Tyrant a atmosférická Tension. V nekompromisných thrashových kusoch Kerryho družina predvádza skôr žánrový štandard, niektoré nápady sú vyslovene primitívne, čo môže byť pre mnohých hlavnou výhodou, pre iných kameňom úrazu. Tu ide v prvom rade o priamočiarosť a energiu a tých sa fanúšikom dostane na albume viac než hojne. Angažovanie Marka Oseguedu z Death Angel bolo trefou do čierneho, polovica zážitku z platne stojí na jeho vokáloch. To, či sa vám From Hell I Rise bude páčiť, je fakt vecou vkusu a niekedy dokonca aj toho, akú máte náladu.
To isté, len v záporných hodnotách, žiaľ, platí aj o novinke SIX FEET UNDER Killing For Revenge. Počúvať growling Chrisa Barnesa je stále viac o tolerovaní než o užívaní si ho. Ten chlap sa netrafí do taktu ani s revolverom pri spánku a v mnohých pasážach akoby nestíhal s dychom. Inštrumentálne je to už však o inom. Po absolútne ohavnom Nightmares Of The Decomposed sa páni pochlapili a album ponúka množstvo rýchlych, pomalých, ale hlavne zábavných momentov, ktoré nemajú problém strhnúť na seba pozornosť.
Je super, že Chrisov staronový kolega Jack Owen (ex-Cannibal Corpse) dostal viac priestoru. Riffy sú premyslenejšie a nápaditejšie, to je skrátka fakt. Úvodná Know Nothing Ingrate či predposledná Mass Casaulty Murdercide sú pecky medzi oči a až stonermetalovo pomalá Neanderthal ukazuje polohu, v ktorej sa Chris 2024 cíti zjavne najlepšie. Jasné, mohlo byť aj lepšie, ale kto tvrdí, že je to rovnaký odpad ako predchodca, by sa mal dať vyšetriť u ušného, lebo toto je o niekoľko tried vyššie.
Kvalita však v porovnaní s predošlou platňou išla dolu na čerstvom záseku nemeckých slniečok FREEDOM CALL. Raz to prísť muselo, Chris Bay a spol. nevydali zlú platňu už 14 rokov (áno, Legend Of The Shadowking je skvelá platňa, hovorte si, čo chcete), čo však prekvapuje na Silver Romance, je rapídnosť tohto prepadu. Prúser začína už pri pohľade na obal. To má byť čo? Drak, kryštály, cestovateľ, dúha, vodopád, všetko natrepané na seba, hrôza. Promofotky s infantilnými kresbičkami na tvárach členov ako z dní obce Gýčovce tiež na dobrom pocite nepridajú, no v konečnom dôsledku je aj tak podstatná hudba.
Ono, takto. Keby to bol prvý alebo druhý album kapely, v podstate by sa dalo hovoriť o príjemnom, mierne nadpriemernom materiáli. Bayovi to stále spieva, zvuk je tradične krištáľovo čistý a speedovými tempami sa nešetrí. Lenže tá okatá stávka na istotu už dlhoročného fanúšika jednoducho nemôže baviť. Úvodná titulka sa veľmi podobá na úvodnú skladbu z predošlého albumu 111, singel Supernova svojím tupým refrénom, kde sa dookola opakuje inkriminované slovo, vyvoláva úškrn a keď príde na In Quest Of Love, ktorá je štruktúrou a v refréne aj melódiou totálnou kopírkou songu Freedom Call, človek rozmýšľa, či to s tým humorom chlapci neprehnali, ba čo horšie, či to náhodou nemyslia vážne. Och, áno, a kapela zjavne našla novú záľubu v pripomínaní poslucháčovi, čo mu práve hrá, toľkokrát sa spieva „We are Freedom Call“. Silver Romance nových fanúšikov nepriláka a obávam sa, že mnoho starých odradí.
Aj nasledujúca novinka je prekvapením. Nový album vydali aj P.O.D. Áno, aj mňa prekvapilo, že vôbec fungujú, nieto ešte, že tvoria novú muziku. Jedna z tých podstatnejších kapiel numetalovej vlny s tým dokonca nikdy neprestala, veď ostatný album im vyšiel na pomery toho, že ide o dávno nemodernú hudbu, len nedávno – v roku 2018. Čo je však ešte pozoruhodnejšie, je to, že aj v takomto zdanlivo vyčerpanom žánri sa stále dá zozbierať postačujúce množstvo silných nápadov. Niečo málo cez pol hodinky ubehne rýchlo, no nie je to len krátkou stopážou. P.O.D. poňali album Veritas vo veľkom.
Na albume nechýbajú zvuční hostia ako Randy Blythe (Lamb Of God) a Tatyana Shmayluyk (Jinjer) a tí nie sú len marketingový ťah, ale reálne vylepšujú skladby. Hlavne „Tatyanina“ Afraid To Die je vďaka jej nežnému vokálu, skvele dopĺňajúcemu rap a spev frontmana Sonnyho Sandovala, hitovkou, ktorá by na začiatku milénia búrala hitparády. To sa dnes už neudeje, ale to P.O.D. ani neočakávajú. V rámci svojho štýlu (a vari aj zručností) sa obzerajú aj po experimentálnejších polohách, čo je evidentné aj napríklad v alt rockom nasiaknutej šupe Lies We Tell Ourselves s perfektnými slohami, ktoré dajú spomenúť napríklad na Weezer (!). Hutný, no zrozumiteľný zvuk je čerešničkou na torte tohto veľmi sympatického počinu.
Hutným zvukom sa môže pochváliť na svojom štvrtom sólovom albume aj SEBASTIAN BACH. Na tomto mieste by som sa chcel ospravedlniť Freedom Call, že som sa smial z obalu ich novinky, lebo ten je v porovnaní s obalom Child Within The Man dielom od Michelangela. Tu sa skutočne pozeráme na kresbu toho dieťaťa z názvu, inak pre to vysvetlenie nemám. Hudobne dnes už od tohto legendárneho vokalistu len ťažko možno očakávať nejakú spojitosť s jeho bývalými chlebodarcami Skid Row. Bachove sólovky sú suverénne tvrdšie, menej hitové a tým pádom aj obyčajnému poslucháčovi menej prístupné. To však neznamená, že nemáme dočinenia s kvalitným materiálom.
Začiatok v podobe Everybody Bleeds celkom jasne načrtne, o čom bude zvyšok albumu, teda drsný hard rock až heavy metal kladúci dôraz na Bacha (pochopiteľne), ale aj na gitaru Brenta Woodsa. Hlavnému protagonistovi to spieva snáď rovnako ako v časoch Slave To The Grind, čo sa o jeho vekových spolupútnikoch dá povedať iba veľmi zriedka. (Hold On) To The Dream síce začína baladicky, no táto inak veľmi príjemná pasáž trvá iba minútku, po ktorej sa opäť ocitáme v spleti riffov a nehorázne vysokých vokálnych liniek. Týmto prístupom, byť za každú cenu tvrdý, sa nahrávka stáva trochu monotónnou, čomu neprospieva ani veľmi podobné tempo songov. Trochu oživenia príde až položkou číslo osem, punkovým feelingom okorenenou F. U. Nežné duše zas istotne poteší záverečná balada To Live Again, ktorá rastie do krásy aj vďaka sláčikovým nástrojom, no primárne vďaka (opäť) fantastickému Bachovmu vokálnemu prejavu. Lámač sŕdc sa nezaprie.
