Dobre, klamem, nie je. Ale klikli ste! Takže vitajte. Nádych, výdych a upokojíme sa. Na týchto stránkach väčšinou rozoberám hudbu, ktorú mám rád a poznám do poslednej noty. Ale nedá mi nepriživiť sa na debate okolo americkej popovej divy Taylor Swift, ktorá vydala album a ľuďom z neho očakávateľne preplo. Napokon, keď máte za chrbtom tú úroveň marketingu, tak ľuďom stačí, keď robíte niečo. Čokoľvek. A oni si to radi kúpia. V tomto roku vyhrala pomyselný titul ona.
Nechcem haniť existenciu a úspech tetušky Swiftovej (ako sa to spisovne s prechyľovaním má písať pod Tatrami), hoci som všetko, len nie jej fanúšik. Nech si tvorí, čo chce. Ak som to správne pochopil, tak s jej tvorbou sa stotžňujú ľudia cca do veku 35 rokov s miernymi životnými a vzťahovými útrapami a spolu s Taylor si môžu trošku zanôtiť v súčasnom svete, ktorý veľa dôvodov na nôtenie neponúka… A kričať texty Slayer do súčasnej doby tiež nevie každý. Ako okolo každej megahviezdy, aj okolo Taylor Swift (a jej komerčných súputníčkach typu Beyoncé) sa vytvoril kult osobnosti. Keď som o nej niečo napísal na svoje sociálne siete, napísali mi desiatky ľudí svojich pár obranných slov. A podotýkam, desiatky ľudí pri mojich sociálnych číslach znamenajú menšiu revolúciu.
Vo svete tvrdej hudby sme si tiež vytvorili zopár modiel, bohov. Lemmy, Ozzy, Kurt Cobain,… A trošku sarkasticky premýšľame, či o Taylor Swift bude hovoriť niekto aj o 30 rokov ako o Kurtovi. Totižto, ak niekto univerzálne a trvácne prehováral do duše naštvaným ľuďom, bol to rock, nie pop. Smells Like Teen Spirit je hymna aj po rokoch, ale kedy ste naposledy zachytili témy generačnej výpovede u Milli Vanilli? Odtiaľto pramení provokatívny a cielene arogantný názov tohto textu – mnoho rockových fanúšikov sa na takú Taylor pozerá cez prsty, lebo predsa nie je ten “náš” utrápený idol Cobain. Pre niekoho kult, pre iných feťák, závisí, koho sa opýtate.
Celé mi to pripomína športové derby dvoch tradičných rivalov (teraz si odmyslime náckov, xenofóbiu a bitky na slovenských štadiónoch) – 1. FC Rokenrol vs. Real Popík. My im nevieme odpustiť, že sú prosto úspešnejší, oni nám nevedia odpustiť dlhoročnú tradíciu a oddaný fanklub. A preto som vlastne rád. Lebo kde je rivalita, tam je zábava. Pretože o nič nejde, každý nech si počúva, čo chce, ale je nádherné s vyloženými nohami sledovať ľudí, čo to berú smrteľne vážne. A je tiež veľká zábava prilievať do ohňa a napísať napríklad niečo hanlivé na Taylor Swift, prípadne si vypočuť urážočku svojho kmeňa. Aj negatívne vzťahy treba totižto utužovať – ako by povedal každý druhý človek, čo chodí na Vianoce k rodičom.
Takže Taylor Swift je v pohode práve kvôli tomu, ako ju naozaj nemusím. Ona je niekým, voči komu sa môže vymedziť kapela, ktorá práve v garáži plánuje dobyť svet… A ktorej sa to možno podarí. Predsa len, bojovať proti establišmentu je v dnešnej dobe ťažšie. Ale proti komercii, áno, to by šlo. Síce, ak nejaká rocková kapela dosiahne naozaj veľký úspech, budeme veľmi radi, že je komerčná mašinéria na ich strane. Ktovie, kedy príde ďalší idol, ďalší Kurt Cobain a ako bude vyzerať jeho cesta do panteónu rockových bohov. Ale budeme pripravení, keď tentokrát vyhráme my a nie Real Popík. To je pointa tohto článku – skrz božstvo “tých druhých” vyvolať dobrý pocit, že to náš fanatizmus je ten dobrý fanatizmus.
Už len keby táto vzájomná rivalita a princíp “zhodneme sa, že sa nezhodneme” fungovali u nacionalizmov a náboženstiev. Možnože oni sú ten skutočný Kurt Cobain pre nudných ľudí.
