S aprílovým počasím plným protikladov prichádzajú aj protikladne poňaté albumy. Návraty aj odchody legiend, návraty ku koreňom aj rozširovanie hudobných obzorov, to všetko ponúka kvarteto krátkych recenzií niektorých z najočakávanejších albumov mesiaca.
Fínska veselá horda KORPIKLAANI sa po troch rokoch hlási s novinkou Rankarumpu. Po predošlých, na pomery kapely nečakane zadumaných albumoch Jylhä (2021) a najmä Kulkija (2018), sa Jonne a spol. vrátili k tomu, čo im ide najlepšie – divoké, nekomplikované vypaľovačky v rodnej fínčine hojne podporené ľudovými nástrojmi, predovšetkým husľami a akordeónom.
Už úvodná Kotomaa dokazuje, že kapela je v neskutočnej pohode. Neodolateľne jednoduché melódie balansujúce na hranici s banalitou prevažne v rýchlych tempách zo seba Korpiklaani sypú jednu za druhou a ako poslucháč si nestačíte vydýchnuť. Poteší neprepálený a organický zvuk, výborne spievajúci Jonne aj to, že tentokrát si chlapi ustrážili stopáž. Tých štyridsaťtri minút ubehne ako voda. Na tejto kapele mi vždy maximálne vyhovovalo, že kašlú na growl, čo robí ich už beztak chytľavú tvorbu ešte prístupnejšou. Energia, na minulých albumoch trochu chýbajúca, je tu maximálne dominantný prvok a tento nesentimentálny pohľad do začiatkov kariéry žeriem Korpiklaanom aj s navijakom. Skvelá zábava.
Naopak, horkosladko pôsobí novinka SUM 41. Jedna z najkvalitnejších a do istej miery nedocenených poppunkových formácií sa dvojalbumom Heaven :x: Hell po dvadsiatich troch rokoch s fanúšikmi lúči. Ak je to naozaj pravda (a vieme, ako často sa tieto reči stanú len sprostým a lacným marketingovým trikom, však, Slayer a Mötley Crüe?), možno s čistým svedomím prehlásiť, že kapela odchádza na vrchole. Už predošlá Order In Decline spred piatich rokov ukázala trend pritvrdzovania muziky a tu sa to prejavuje naplno… …na druhom CD. Dvadsať (!) pesničiek je rozdelených na punkovú a metalovú polovicu a aj keď to môže z dramaturgického hľadiska pôsobiť prinajmenšom zvláštne, Sum 41 zjavne vedeli, čo robia.
Napriek nikdy neskrývanej láske k tvrdému žánru to chalanov vždy viac ťahalo k punkovej nekompromisnosti než k metalovej hutnosti a kvalitatívny rozdiel je počuť. Punková časť Heaven je výkladnou skriňou skvele zvládnutého remesla s nehorázne chytľavými refrénmi, ktoré kapelu pred vyše dvadsiatimi rokmi preslávili, ale aj rafinovanejšie a prepracovanejšie kusy z metalovej Hell majú čo povedať, no tam to už trochu je na úkor chytľavosti. Lenže potom príde záverečná a názvom príznačná How The End Begins a ktorý fanúšik nemá vtedy guču v krku, klame. Strašne budú chýbať títo kanadskí fagani.
S veľkou pravdepodobnosťou sú v záverečnej fáze svojej kariéry aj nemeckí heavymetaloví titáni ACCEPT. Po takmer polstoročí na scéne je Wolf Hoffman ten posledný, kto by ešte musel niekomu niečo dokazovať. Nové albumy tejto legendy sú skrátka stávkou na istotu, pre niekoho možno až prílišnou. Humanoid pokračuje v tendenciách The Rise Of Chaos a Too Mean To Die, čo znamená, že „experiment“ je tu sprosté slovo, stredné tempá vládnu takmer celou stopážou a Mark Tornillo znie tesne pred sedemdesiatkou absolútne fenomenálne.
Predsa len však možno badať mierny posun od metalovej ostrosti k hardrockovej zemitosti. Aj keď titulná skladba je skrz-naskrz heavy metal so skvelým pomalým, zlovestným predrefrénom, hneď nasledujúce Frankenstein a Man Up zaujmú 80’s rockovým feelingom a pokojne by sa mohli ocitnúť aj na albume takých Gotthard. Jedinú speedovku si Accept nechali až na koniec. Southside Of Hell je bodka ako hrom a človek si povie, že to „mäknutie“ je aj na škodu.
Hudobnou udalosťou tohto mesiaca je bez pochýb novinka Pearl Jam. To, že patria medzi najdôležitejšie grungeové kapely, je neodškriepiteľný fakt, no tým je aj skutočnosť, že táto žánrová škatuľka bola Vedderovcom vždy tesná. Vždy mali nos na neprvoplánové, no zároveň dostatočne hitové melódie a tie nájdete v mnohých songoch aj na aktuálnej Dark Matter. Aj keď prvky seattleskej scény tu stále majú svoje dôležité miesto (React, Respond je toho ukážkovým príkladom), Pearl Jam rozťahujú svoje krídla miestami až kamsi ku country rocku. V takej Wreckage znie Eddie v tejto yeehaa polohe tak uveriteľne, že nechápete, prečo takto nehrali vždy. Túto krásnu pohodovku točím dookola v prehrávači už od prvého počutia a ešte stále sa mi nezunovala. To titulka je z úplne iného cesta a skvele ju vystihuje samotný názov – Dark Matter totiž možno preložiť aj ako „temná záležitosť“. Úmyselne nemelodické slohy, slajdujúca basgitara a suverénny Vedder – to sú Pearl Jam v plnej paráde.
V druhej polovici albumu sa však začne čosi kaziť. Po krehkej Upper Hand akoby kapela rezignovala na silné nápady a predhadzujú jednu vatu za druhou. Waiting For Stevie by chcela byť (asi) druhou Jeremy, ale atmosférou, respektíve jej absenciou ani energiou sa jej rovnať nemôže. Ešte horšie pôsobí unáhlená dvojminútová akože vypaľovačka Running, ktorá je iba smutný prejav skladateľskej bezradnosti. Something Special sa snaží byť akýmsi krížencom indie rocku a The Beatles, ale napokon to nie je ani jedno, lebo iba z vody sa skrátka variť nedá. Kapela dvihne hlavu v poslednej intímnej Setting Sun, ale aj tak v poslucháčovi ostáva dojem, že kapela mala potenciál vyžmýkať zo seba viac. Fanúšik bude spokojný, ale tí, ktorí o skupinu zakopnú len raz za čas, nebudú mať veľa dôvodov sa k Dark Matter vracať.
