Pred pár dňami v krakovskom Hype Parku vystúpila formácia MYRKUR. A práve pred týmto koncertom sa naskytla možnosť položiť samotnej Amalie Bruun niekoľko otázok. V krátkom rozhovore nám táto veľmi srdečná a autentická speváčka a skladateľka prezradila veľa zaujímavého zo svojho života a tvorby.
Prvou otázkou sa vrátim k tvojmu detstvu. Viem, že už od mala si mala vo veľkej obľube príbehy zo severskej mytológie. Máš alebo mala si nejaký svoj obľúbený?
Ako dieťa som sa veľmi rada dívala na animovaný film Valhalla. Je inšpirovaný jednou zo ság nórskej mytológie, ktorá hovorí o súperení v jedení. Bola to táto rozprávka, určite si ju vyhľadajte. Volá sa Valhalla a je z roku 1986. Je to úžasný film plný úžasnej hudby. Naozaj môj obľúbený. Vlastne cezeň som sa k tomu všetkému dostala už ako päťročná. Aj keď v tom veku to bolo pre mňa aj trochu strašidelné.
Strašidelné alebo teda temné elementy si v jednom zo svojich rozhovorov vyzdvihla aj u dánskeho spisovateľa Hansa Christiana Andersena. Nórskeho skladateľa Edvarda Griega si zas kedysi nazvala krstným otcom black metalu. Keď k tomu prirátame Viegelandove sochy a Munchove maľby, dostaneme poriadnu dávku temnoty. Zamýšľala si sa niekedy, prečo sa títo slávni umelci vyjadrovali práve prostredníctvom temnoty?
Určite áno. Myslím si, že mnohí z nás nad tým premýšľajú, pretože o Škandinávcoch sa vo všeobecnosti vie, že sú to veľmi šťastní ľudia, však? Sú veľmi spokojní so životom. Ale na druhej strane tu je tá ich veľmi temná stránka. Ale myslím si, že to nie je o temnej stránke ľudí. Je to skôr o nejakej otvorenosti ohľadne otázok temnoty a určitej schopnosti ju prijať. Možno to súvisí s nedostatkom svetla počas mnohých mesiacov v roku. To tiež musí na ľudí nejako vplývať. Tým viac v dobách, kedy nebolo elektrické osvetlenie. Taktiež surovosť počasia, príroda tu nie je taká prívetivá ako napríklad v Taliansku, kde je krásne a všade sa pestujú paradajky… Neviem, môže to byť skutočne veľa vecí.
Kedy si sa ty sama stala fanúšičkou black metalu a kedy si začala pociťovať potrebu sa cez takúto hudbu sama vyjadriť?
Black metal som začala počúvať asi niekedy v puberte. S tou hudbou to asi v mojom prípade ani tak nebola potreba. Dlho som išla po chodníku množstva klasickej a ľudovej hudby a popri tom som sa postupne ponárala do muziky rôznych blackmetalových kapiel. Zrazu som medzi týmito odlišnými žánrami začala objavovať všelijaké podobnosti a dospela som k záveru, že by bolo zaujímavé ich skombinovať. Rozmýšľala som napríklad, ako by rôzne party normálne hrané na violončele zneli zahraté na elektrickej gitare so skreslením. Asi to začalo práve preto, že som ako dieťa stále počúvala severskú ľudovú hudbu a toto bola pre mňa akási najprirodzenejšia cesta.
A kým sme pri tom black metale, skúšala si niekedy corpsepainting?
Ó, áno, samozrejme. Mnohokrát. Ale nie je to niečo, čo potrebujem ako vyjadrovací prostriedok k svojej hudbe. Niektorých umelcov a ich zvuk to skvele dopĺňa. Moja hudba o tom až tak nie je, ale áno, milujem to a je neuveriteľné, čo s tým ľudia dokážu.
Už si spomínala, že si škandinávsku ľudovú hudbu od mala počúvala a viem, že si ju dlho aj študovala. Album Folkesange je dôkazom, že si v nej skutočne doma. Bolo pre teba náročnejšie interpretovať staré ľudové piesne alebo zložiť v podobnom duchu svoje vlastné skladby?
V prvom rade sú to dve veľmi odlišné veci, ale ani pri jednej som nemala pocit, že by bola náročná. Bolo to veľmi prirodzené a veľmi vzrušujúce. Je veľká zábava vydať sa na tú pomyselnú honbu za pokladom a objavovať staré skladby, ktoré mohli byť interpretované už stovky ráz a v mnohých rozličných jazykoch, napriek tomu ich pretvoriť na svoje vlastné a pri tom zachovať a ctiť ich korene. Mám to veľmi rada. A prísť so svojím vlastným vyjadrením v tomto hudobnom vesmíre bola pre mňa neskutočne vzrušujúca vec, určite by som to urobila opäť.
Hovoríš o svojej vášni k severskému folklóru a drvivá väčšina tvojich fotiek a videí je nasnímaná medzi stromami. Celkovo z tvojej tvorby cítiť akúsi spätosť s prírodou. Preto mi nedá sa nespýtať, prečo si sa vlastne sťahovala do USA?
V USA som prvý raz bola, keď som mala čerstvých dvadsať a úplne som sa do New Yorku zamilovala. Keď som vyrastala a pozerala sa na všetky tie filmy, túžila som tam ísť a zažiť to na vlastnej koži. A napokon som bývala na severe New Yorku, kde to veľmi pripomínalo Škandináviu. Možno to tam je ešte divokejšie, so všetkými tými vodopádmi a horami. A v konečnom dôsledku je to tak, že keď niekoho vytrhnete z jeho prirodzeného prostredia, ešte viac sa nanovo spojí so svojím detstvom a duchom domova. Niekedy musíš odísť, aby si toto pocítil. Byť tak ďaleko od domova vo mne tieto pocity skutočne znásobilo. A ak som sa chcela s týmto projektom pohnúť skutočne ďalej, vedela som, že sa musím vrátiť domov. A už je to asi desať rokov, čo som sa tam vrátila.
Minulý rok si napísala hudbu k hre Ragnarok pre Kráľovské divadlo v Dánsku. V čom je tvorba soundtracku iná ako tvorba hudby pre tvoj vlastný projekt? Je to náročnejšie?
Vlastne je to jednoduchšie. Máš pred sebou scenár. Tento konkrétne je založený na mýte o Ragnaroku a je pretvorený do divadelnej hry. Čiže mám ten scenár a aj napriek tomu, že mi stále ostáva veľa slobody, predsa len sa musím niečoho pridŕžať. Je to vlastne pre mňa ako autora dosť oslobodzujúce. Mať príliš veľa slobody by spôsobilo pri práci s ďalšími ľuďmi chaos. A to aj napriek tomu, že ľudia z Kráľovského divadla v podstate povedali: Tu máš, rob s tým, čo chceš. Aj to je na takýto projekt dosť veľa slobody. Ale stále som mala pred sebou ten spomínaný scenár.
