Hudobná kritika je obľúbeným terčom hnevu nielen fanúšikovstva, ale aj muzikantov a muzikantiek. Napokon, kto dáva týmto (často nevyštudovaným) ľuďom právo kritizovať hudobné diela, keď sami nerozoznajú gitaru od kosodreviny? Však tomu nerozumejú. A čo je horšie, taký kritik je často samoľúby arogantný snob, ktorý si chce iba pohladkať vlastné ego. A viete čo? Áno, je. Sám som napísal dosť recenzií na to, aby som to potvrdil. Ale zároveň musím povedať, že akákoľvek kritika je nesmierne dôležitá a som rád, že existuje. Aj za tých pár arogantných snobov.
Už takmer legendárne sú recenzie prvých albumov dvoch základných kapiel pre rockový žáner. Časopis Rolling Stone absolútne roztrhal debuty Black Sabbath a Led Zeppelin. Neskôr so zvesenými ušami tieto hodnotenia zlepšil, ale história rockovej hudby sa im za to dodnes vysmieva, že nepočuli v Dazed And Confused alebo Black Sabbath to, čo my. Naopak, sám si pamätám mnohé pozitívne recenzie na albumy ako Lulu od Metallicy a Lou Reeda, ktoré sú univerzálne považované za totálne prešľapy.
Kritika je nepresná a skôr ide o umenie emócií než objektívne zhodnotenie albumu. Podobne ako romantická komédia nemá s reálnou láskou nič spoločné. Nech je však akokoľvek nepresná, pozýva vás do diskusie. Však si vypočujte sami a kontrujte – a o tom to je. Vyvolať reakciu. Hoci taká Metallica reakciu vyvolá aj bez toho, pre taký hudobný web, ktorý rozhodne nezarába milióny petrošekelov (ako tento, ehm ehm) je tá iskrička napätia kľúčová. A preto sa deje aj opak – kritika si griluje známe kapely cielene. Si Metallica, máš vyššie položenú latku (a iba dánsky goblin ju smie podliezť.)
Sám som pár obľúbených albumov oprskal svojou zášťou. Magma od Gojiry ma škrie dodnes, zvlášť preto, lebo sa stala celkom modernou klasikou a ja stále nesúhlasím. Keď som Senjutsu od Iron Maiden nazval podpriemerom, schytal som pár správ. A ja chápem fanúšikov oboch, no viem aj prečo som im dal nízke hodnotenia. Ani jednu z tých kapiel však nepovažujem za zlú. To je súčasťou radosti z hudby – keď človek vie, čo mu vadí, ale napriek tomu si dokáže tú hudbu užiť presne za to, čo predstavuje. Však keď si kúpiš nanuk, nečakáš michelinský dezert. Vieš, aký by bol ideálny nanuk, ale ten, čo máš, ti chutí a užiješ si ho presne preto. Preto som fanúšikom Megadeth a prvý poviem, že Dave Mustaine je hrozne zlý spevák. Ale niekedy mám prosto chuť na nanuk a 15 gitarových sól.
Pointa je tá, že kritika je istou formou lásky. Občas arogantnej a strojenej, ale lásky. Sú to slová ľudí, čo chcú počúvať dobrú hudbu a majú v sebe pretlak emócií, ktoré v nich hudba vyvoláva. A nie všetko, čo kritici (ne)ľúbia, si aj skutočne užívajú. A môžem vám tvrdiť, že dvojhodinové hudobné ságy od Swans sú zvukovou cestou do ľudských hlbín, ale niekedy si chcem pustiť primitívny deathgrind, ktorý znie ako agresívne zápasenie dvoch štetinatých svíň v zemiakovej kaši. Nemohol by som nikdy dať Swans a Sanguisugabogg to isté hodnotenie, no môžem povedať, že obidve si rád pustím.
Kritika nie je útok na kapelu ani umenie. Je to mix intenzívneho záujmu so snahou vyžmýkať z jedného diela čo najviac reakcií, emócií, lásky aj nenávisti. Je to snaha nenechať hudbu nepovšimnutú a aj niekto, kto si prečíta negatívny názor, môže objaviť nový svet. Takže objavujte. Som na vás pripravený. A aby som neznel ako motivačný rečník, tu máte trošku romantickej komédie:
- Nightwish nevydali od Imaginaerum absolútne nič zaujímavé.
- Radšej kapela, ktorá sa snaží a nevychádza jej to, než kapela, ktorá na to kašle. Preto In Flames > Arch Enemy.
- Ghost sú zábavová kapela. Asi najlepšia na scéne, ale zábavová kapela.
- Sepultura po odchode Maxa Cavaleru mala nejaké prešľapy, ale dôstojnosť si zachovala a na dvoch či troch albumoch dosiahla bez problémov úroveň počinov ako Chaos A.D.
Takto znie môj jazyk lásky. Takto, alebo ako dve svine v zemiakovej kaši.
